Finisterre


“The heart is a lonely hunter.”

fisterraMyslím na to, ako som vtedy sedela na útese. O čom som vtedy vôbec rozmýšľala? More žiarilo a mňa boleli moje svetloplaché oči. Skaly, na ktoré sa niektorí boja liezť, boli biele a teplé, ako čerstvo upečené rožky. Mala som chuť mu povedať, tu by sa ti páčilo, ale bola to hlúposť; on sa predsa bál výšok…a navyše tam nebol. Nikdy tam nedorazil. Zrejme ďalšia z vecí, ktoré som pokladala za kľúčové a on za zbytočné a o ktorých sme sa nikdy nepohádali. Načo, mávla som v duchu rukou. Nikomu nevysvetlím, prečo je dôležité vyliezť na útes a pozorovať strieborný pruh na hladine Atlantiku. Ani čo cítim v rukách, keď sa opriem o starý oltár. Ani prečo sa chcem vrátiť a napriek tomu sa nevrátim, lebo ešte nie je čas. Vážne? Why, znie to pateticky, však.

Vydriapala som sa na najvyšší bod a odtiaľ som sa rozhliadala a čudovala sa. Väčšinu času sa vlastne iba čudujem. Myslím, že by som mala niečo prežívať, niečo cítiť, niečo zvažovať, alebo sa aspoň na niekoho hnevať. Namiesto toho som osamelá ako prvočíslo. V cieli. Kam teraz? Kam chodia ľudia potom, čo prišli na Koniec sveta? Otočia sa a idú naspäť.

Čím rýchlejšie, tým lepšie.

Namiesto toho sme liezli po cestičkách, ktoré vyšliapali divé kozy. Frédéric vedel, prečo je dobré vstať na svitaní a prečo hľadať spievajúce kamene.

V skutočnosti som vedela, kam ísť ďalej, ale opustila ma vôľa. To sa mi stáva…

Modré oči a pokoj. Išli sme k maliarovi, ktorý býval na druhej strane polostrova, na tej, odkiaľ vidno Slnko vstávať. Tak ako od toho oltára…

Nikdy som tam východ Slnka nevidela. Iba západ.

To sú moje resty. Veci, pre ktoré sa musím vrátiť. Jedno svitanie, jedna prechádzka k spievajúcim kameňom, jeden osamelý výlet na horu bohov a napokon – uistiť sa, že cesta za tie roky vedie cez les a nie po asfaltke. Arnaud sa o to snažil celé roky. Čistil, maľoval, tvaroval svet.

Už tam nežije. Koniec sveta nie je miesto na trvalý pobyt; stiahne vás na dno. Na vaše dno. Mojím dnom je bezvládnosť.

*

“Videl som jeho oči,” hovorí mi Frédéric o jednom z veselých ľudí z pláže. “Nič dobré.”

Nadvihnem obočie.

“Celkom čierne, žiadne bielka. Maria si to nevšimla. Mal odísť už pred týždňom, ale stále sa vracia.”

“Hovoril, že odchádza zajtra.”

“Uvidíš.”

*

Tú prašnú cestu na Mar de Foro už poznám, napriek tomu zle odbočím. Vraciam sa a vidím ich z diaľky. Zdraví ma, máva. Bielka na svojom mieste, rašiaca brada.

“Nechcel si dnes odísť?” pýtam sa lámanou dvojmesačnou španielčinou. Batoľa medzi mojimi jazykmi.

Zavrtí hlavou, iba sa usmieva a odpovedá na celkom inú otázku. Pokrčím plecami a idem si po svojom.

*

Nesiem nejaké jedlo. V campe visí citeľný vzduch po hádke. Odložím zásoby do stanu a mlčky si sadnem k stolíku k Frédéricovi.

“Zajtra pôjdem,” hovorím.

“Aj ja.”

“Ideš?!”Prekvapil ma.

“Hej. Vlastne je to náhoda, že sme sa stretli, bol som na odchode už teraz, ale…”

Má tichý hlas. Hľadím na jeho tvár. Je spálený od Slnka. Myšienka, že sa už nikdy neuvidíme, sa mi ani dnes nepáči. Radšej verím, že do seba náhodou vrazíme niekde na rohu v zapadnutej indickej dedine. Nie je to až tak nepravdepodobné. Kde ti je dnes koniec? Have you made it to the South America, my old friend?

Obaja sme špinaví, provizórna sprcha v campe má prasknutú nádrž a oceán je ľadový. Navyše prší už niekoľko dní.

“Počkaj, niečo ti dám,” hovorí. Za chvíľu sa vráti s balíčkom v ruke.

“Bol si u Arnauda?” usmievam sa.

“Áno,” má radosť. Vezmem si dobrý hrozienkový koláč – najlepší, aký som kedy jedla – a odvetím:

“Aj ja pre teba niečo mám.”

Prinesiem zo stanu balík sladkých keksov, ktoré som mu kúpila v to popoludnie, na cestu, pretože som vedela, že hraním na gitaru pre turistov nič nezarobil.

Pomaly sa vyberieme dole do mesta, do Antoniovho domu. Osprchujeme sa. Antonio má depresiu; Frédéric tvrdí, že niet divu, keď žije takto. A tu.

Pomaly sa vraciame do lesa. Všetko je vlhké. Ráno sa oblečiem do stále mokrého, ale aspoň o niečo čistejšieho oblečenia a náhlivo odídem na autobus do A Corune.

A Coruna je prístavné mesto. Lístky na vlak do Barcelony sú vypredané a tak sa zúfalo vlečiem na autobusovú stanicu. S boľavým členkom a ťažkým batohom, ktorého popruhy sú po stovkách kilometrov celkom tenké a zarezávajú sa do ramien, dúfam v jedno jediné miesto.

Vypredané. Prešľapujem. Z náhleho popudu kúpim lístok do Muxie, kam som nedokráčala. Strávim tam osamelé poobedie a noc. Cítim sa nervózna a bojazlivá. Ľudia sú čudní; skoro žiadni pútnici.

Nasledovné ráno sa pred príchodom autobusu naspäť do Corune zastavím v bare, aspoň sa skryjem pred lejakom.

“Ahoj,” poklepem ho po pleci.

“Ahoj!”

Usmievame sa.

Už nikdy sa neuvidíme sú prisilné slová. Máme čas presne na jednu rannú kávu.

*

obrázok: zdroj

Reklamy

4 thoughts on “Finisterre

  1. pri čítaní mi napadlo, že keď človek príde na jeden koniec sveta, tak sa otočí a ide na druhý koniec. aj forrest gump to tak mal s oceánom, tak na tom niečo musí byť.

    • Hm, môže byť. Len tie ďalšie konce sveta nie sú tak explicitne lokalizované. Pravda je, že na ďalšie cesty som sa vytrieskala opačným smerom a chvíľu pri tom ostanem. Možno to tento rok dám k Tichému oceánu – alebo aspoň k nejakému jeho moru…

Čo vy na to?

Zadajte svoje údaje, alebo kliknite na ikonu pre prihlásenie:

WordPress.com Logo

Na komentovanie používate váš WordPress.com účet. Odhlásiť sa / Zmeniť )

Twitter picture

Na komentovanie používate váš Twitter účet. Odhlásiť sa / Zmeniť )

Facebook photo

Na komentovanie používate váš Facebook účet. Odhlásiť sa / Zmeniť )

Google+ photo

Na komentovanie používate váš Google+ účet. Odhlásiť sa / Zmeniť )

Connecting to %s