Obrázky z konferencie


Rozlepím oči a cez post-alkoholickú clonu pozerám na hlavu oproti.

Kto to do čerta je, pomyslím si. Po niekoľkých sekundách, kedy mi mysľou prebehne niekoľko možností, mi to docvakne. Aha, El. Jasné.

Hlava mi duní ako kovadlina. Stiahla som večer pol fľaše Jacka a zďaleka som nad sebou nestratila kontrolu. Minimálne som si Ela nepozvala do postele. Ani som sa nekurvila, ani nelíškala. V duchu si potrasiem pravicou, good girl!

…na nutkanie zo včerajšej noci (povedz: Nejdeš ku mne? navrhoval hlások v mojej hlave) si bohužiaľ spomínam.

Nepovedala som to. Veď sa mi vlastne nepáči, sme kamoši, iskrí to medzi nami len občas. To k priateľstvu s mužmi patrí, však – a kto tvrdí, že nie, má srdce z gumy!

Po pár minútach zhľadúvania črepín noci si uvedomím aj to, že som tykala najhrozivejšiemu účastníkovi konferencie. Presne tomu, ktorý sa jednej prezentujúcej opýtal: A načo je tá vaša práca dobrá? – všetci si mysleli, že asi na nič, ale nikto by to nevyslovil, že áno.

Na čom teraz robíš ty? vyriekla som spokojne s priamym pohľadom do očí. A hrozivý účastník sa usmial a začal rozprávať zaujímavosti z výskumov. Vlastne bol celkom milý. Pamätal si ma z konferencie spred dvoch rokov. Myslím, že sa ho už nebudem báť, ani keby niekedy kládol strašidelné otázky mne. Usmieval sa na mňa aj na ďalší deň a niekoľko krát som sa tvárila, že nevidím, ako ma sústredene fotí. Títo muži…

(Otázka do pléna: Facebook – pridať či nepridať?)

Hlava ma bolí až do nasledujúceho rána a nepomôže ani terapia trávou a kávou. Chodím pomaly a s minerálkou pod pazuchou. Všade neskoro, podľa dobrého mravu. Miešam pivo s borovičkou a socializujem sa na fajčiarskom balkóniku, ako jediná bez cigarety.

Relaxujem v termálnom bazéniku a konštantne musím migrovať po lavičke pred sústavne sa prisúvajúcim spolužiakom.

Celý víkend sa s Elom vláčime všade spolu; niektorí si myslia, že spolu chodíme, hoci sa nikdy nedotýkame. Predpokladám, že všetci si myslia, že spolu spíme. V duchu sa smejem, lebo to nie je pravda. Ani najarogantnejšia zo spolužiačok sa na to neopýta, zrejme si je tým istá. Alebo jej je to ukradnuté. Avšak ktovie, predsalen rada ohovára…

Pozorujem ruku na zadku jednej zadanej; tá ruka patrí bývalému niekdajšej kamarátky, ktorý si medzičasom zaobstaral drobnú plešinu a švihácky klobúk, ktorý nosí aj vnútri. Keď som ho stretla naposledy, bol nudný na šľakomtrafenie; dnes je pozoruhodne žoviálny. A na mol. Pred chvíľou sa ma teatrálnym tónom tragéda so záľubou v Shakespearovi pýtal, či som stále so svojím bývalým. Zároveň sa ma snažil pobozkať na ústa.

Ostatní nás s Elom zväčša ignorujú a tak zavelím presun k nášmu pedagogickému stolu, kde sa veselo ohovárajú kognitívne vedy. S ľútostivým pomyslením na svoje úbohé vaječníky a močový mechúr v duchu vyslovím dotyčným orgánom niekoľko slov útechy (sedíme totiž vonku a je pekelná zima) a objednám si ďalšie pivo. Smejeme sa, pripíjame si. Jediný kognitivista pri stole sa tvári trochu skleslo.

V nedeľu sa zobudím čerstvá ako rybička, čo práve vyskočila nad hladinu a šťastne žblnkla naspäť do morskej vody. Prehliadky baziliky i ruín mešity sa zúčastňujem radostne a kráčam rezkým krokom. Rezkým na to, že som dva dni takmer nespala.

Na záhradke mešity sa pokochám ružami; nenamočím si prsty do fontánky predstavujúcej štyri rajské rieky, čo by som inokedy istotne urobila, namiesto toho si v kaviarni, ktorá je v mešite dnes, kúpim umelinovú zmrzlinu.

V chráme stojím priamo pod kupolou, v strede mozaiky. Hľadím dohora, točí sa mi hlava a geometrické vzory na podlahe sa mi krútia pred očami ako hady na hlave Medúzy; je to mierne nepríjemné – a elektrizujúce.

“Vraj sa tu koncentruje energia a lieči to rakovinu,” povie mi kamarátka. “Moja mama tvrdí. Kde je tu do riti východ?”

Postávam teda ďalej, aj keď ma zdrapne závrať.

“Vraj to lieči rakovinu!” poviem veselo prichádzajúcim spolužiakom.

“Ty máš rakovinu?”

Zakrútim hlavou a pomyslím si, snáď som si opäť trochu znížila šance.

Pozhľadúvame posledné peniaze, najeme sa a rozlúčime sa. Okrem našich spolužiakov nás takmer nikto nepozdraví. Čudní ľudia.

V pondelok sa zobudím s pocitom, že ma v noci niekto zošrotoval, ale statočne sa učím. Dokonca pripravím návrh nového výskumu. Aj s tézou! Najprv by som si mala prečítať podkladovú literatúru, alebo aspoň tú skvostnú knižku s radami, ako taký výskum správne koncipovať, ale štátnice sú za rohom. Robím len to, k čomu ma nadšenie násilím donúti, zvyšok odložím na neskôr. Štátnice sú za najbližším rohom.

A z highlighterov už skoro nič neostáva. Na noc ich obrátim špičkou dolu a dúfam, že vystačia na zvyšok poznámok.

Tie isté nádeje vkladám aj do pamäťových buniek. Tak (Ahura M)azda…

Reklamy

4 thoughts on “Obrázky z konferencie

Čo vy na to?

Zadajte svoje údaje, alebo kliknite na ikonu pre prihlásenie:

WordPress.com Logo

Na komentovanie používate váš WordPress.com účet. Odhlásiť sa / Zmeniť )

Twitter picture

Na komentovanie používate váš Twitter účet. Odhlásiť sa / Zmeniť )

Facebook photo

Na komentovanie používate váš Facebook účet. Odhlásiť sa / Zmeniť )

Google+ photo

Na komentovanie používate váš Google+ účet. Odhlásiť sa / Zmeniť )

Connecting to %s