Výslnie


Nedeľôčku si najlepšie užívam tak, že si dám neskoré raňajky na záhrade. Nechám Slncového princa, aby mi hrial chrbát…starou milovanou lyžičkou ešte zo starého bytu ukrajujem malé kúsky jahodovej torty…popíjam kávu zo šálky, ktorú mi priniesla kamarátka z Guatemaly; je na nej glyfická tvár so znakom pre krásu, ktorý vyzerá ako “IL” na líci. Popri tom si čítam zo Svetlých dní o detstve dcéry cirkusanta.

(Svetlé dni som si vlastne kúpila, lebo som veľmi chcela, aby si ešte niekto prečítal Chuť jablčných jadierok od Kathariny Hagena a v Artfore na ne bola práve spoločná akcia. A mali dobrú recenziu. Skutočne, ponorila som sa do ich sveta a je mi v ňom príjemne. Mám rada slnečné knihy a toto je jedna z nich.)(Mám chuť na slaný špargľový koláč.)

Keď píšem tento článok, na chrbte cítim mokré vlasy. Voniam telovým mliekom a obliekla som si rovno biele kvetované šaty, ktoré som si priniesla zo Španielska ako spomienku na časy veľkej lásky, hoci von idem až za niekoľko hodín.

Napísal mi Diplomat, už niekoľký raz ma volal von a keďže je po štátniciach, rozhodla som sa risknúť, že sa jeho bozkom budem vyhýbať neúspešne. Gratuloval mi a lichotil; má o mne pokrivený obraz, myslí si, že keď tvrdím, že som lenivá a nezodpovedná a podľa toho vyzerala aj moja príprava na štátnice, preháňam a vymýšľam si. Vraj sa ozve cez týždeň. Mám z toho zmiešané pocity, pretože…veď to ani netreba vysvetľovať.

Ale zrejme sa stretneme a bude to fajn, no ja budem otáčať hlavu a sedieť príliš spôsobne. Iný mi povedal, že je prekvapený, že ma ešte stretol, pretože ma už kdesi zahliadol, ale vzďaľovala som sa prirýchlo na svojich dlhých nohách a vo výhľade mu zacláňal kamarát. Moje nohy sú krásne a bárskto by ich mal rád okolo svojich bokov, pretože sú ideálne tvarované, obzvlášť v lete, keď veľa chodím pešo, ale toto je hádam prvý krát, čo ich niekto označil za dlhé. Hoci proporčne zrejme sú.

Nomen si ma vymazal zo zoznamu priateľov, to je už tretí. Okrem bývalého, ktorému lámalo srdce sa na mňa pozerať a Ekonóma, ktorý mnou pohrdol potom, čo som si začala s Nomenom…je to celkom humoreska. Aj Ten-trtko-bez-ilúzií vyliezol zo svojej nory, aby mi oznámil, že má niekoľko otázok ohľadom francúzštiny, a hoci som relatívne zdvorilo odpísala, že nech sa teda ráči spýtať, už sa späť neozval. Ktovie čo tým sleduje; ale ak si myslí, že sa nebodaj stretneme, tak to je teda kardinálny omyl! Ani náhodou.

Ja iba krčím plecami a rozpačito sa usmievam, kým mi v ušiach zvonia tieto verše:

I’m not the one you want, babe
I’ll only lead you down
You say you’re lookin’ for someone
Who’ll promise never to part
Someone to close his eyes to you
Someone to close his heart
Someone who will die for you and more
But it ain’t me babe
I say no, no, no – it ain’t me babe
Well, it ain’t me you’re lookin’ for babe…

(The Turtles, It Ain´t Me Babe)

Ale zdá sa, že mi to na tvári nesvieti dostatočne. Azda som príliš priateľská. Navyše nosím polopriesvitné halenky. I v piatok som takmer dostala neželanú pusu na dobrú noc. Ale keď už sme sa vybrali domov pešo (mali sme to jedným smerom), vypýtala som si odprevadiť až pred bránku, pretože, och, do čerta, patrí sa to a hotovo!

“Neodprevadíš ma až domov?” povedala som, keď sa dotyčný chystal odbočiť do svojej ulice. Zdal sa trochu prekvapený…

“Aha, teda, hej,” vravel, “keby si bola nejaká krehká blondýnka…”

“Vari ja nie som krehká blondýnka?” cítila som sa dotknuto. Pôsobím vari ako buldozér? To je moja večná obava. Veľmi sa snažím byť nežná kvetinka, ale nie som si istá, či to mám v krvi.

“No hej, ale keď mi tu rozprávaš, ako si…hm…”

Iste, viedla som práve bezstarostné reči o svojom výlete do Kambodže. Ale predsa, tu sa o svoju bezpečnosť bojím o čosi viac než na cestách. Doma nikoho nechráni pútnický glejt. Ale narozdiel od Nomena ma bez rečí vzal až domov a potom chvíľu okolkoval, až kým som nefrnkla do bezpečnej zóny predzáhradky. Ešte sa aj otočil. Zoznámila ma s ním kamarátka, ktorá mu o mne veľa narozprávala; už keď sme si potriasli rukou po prvý raz, povedal:

“Tak toto je tá legendárna Líška!”

Opäť sa stretneme v pondelok, ale vo všetkej počestnosti. Myslím, že si nedám výstrih a sadnem si o niečo ďalej, než je nutné. Nechcem teraz zbytočne provokovať. Chcem mať okolo seba viac priateľov a menej urazených kedysi-sa-nádejajúcich.

O tom, po kom a po čom mi srdce piští, vám poviem inokedy, ale jedine ak to pískľa dostane, po čom túži.

Koľko malých krokov stačí na to, aby som sa stala novým človekom? Mám pocit, že už len niekoľko. A vy?

Reklamy

Čo vy na to?

Zadajte svoje údaje, alebo kliknite na ikonu pre prihlásenie:

WordPress.com Logo

Na komentovanie používate váš WordPress.com účet. Odhlásiť sa / Zmeniť )

Twitter picture

Na komentovanie používate váš Twitter účet. Odhlásiť sa / Zmeniť )

Facebook photo

Na komentovanie používate váš Facebook účet. Odhlásiť sa / Zmeniť )

Google+ photo

Na komentovanie používate váš Google+ účet. Odhlásiť sa / Zmeniť )

Connecting to %s