Problém s realitou


Nežijem v skutočnom svete.

Môj život nie je pravý. Nie je ani ľavý. Je hračkársky. Je ako baliaci papier na prázdnej krabici pod stromčekom v Ikey, kde fejkové byty a fejkové knihy spôsobujú závisť fejkovým ľuďom, ktorí si myslia, že červená predražená pseudodrevená polica spraví ich život o niečo lepším. Možno spraví. Ale toto je prázdne.

You tell me that you’ve got everything you want
And your bird can sing
But you don’t get me, you don’t get me

(The Beatles, And Your Bird Can Sing)

Antonio žil v Bangkoku niekoľko mesiacov; nevedela som, čo robí, a pretože vyzeral ako vandrák, usúdila som, že sa iba pretĺka a – žije. Ako ten Rus, s ktorým som sedela v kaviarni v nejakej zapadnutej diere v kopcoch, ani neviem, v akom to bolo kraji, ale jeho spev:

Mas mas mas! How do you like it? How do you like it?

mi doteraz znie v hlave. Vidím ho s prstami do véčka, ako sa veselo hýbe do rytmu vlastného spevu, doprava, doľava. Nasadil si moje slnečné okuliare a povedal mi angličtinou horšou než bola v tom čase moja, že nie sú dobré, pretože majú smutnú farbu. Jeho okuliare boli oranžové a Rus, na ktorého meno si nepamätám, no isto to bolo niečo ako Michal, niekde v preplnenom carnet de voyage mám ešte jeho vizitku, ale denníky neotváram, ak to nie je nutné…každopádne, Michal vtedy povedal, že je lepšie mať oranžové sklá, lebo svet je cez ne optimistickejší a samozrejme, ja viem, čo tým myslel, ale tamtie sú moje cestovné, sú doškrkané a krivé a prešli so mnou už toľko hraníc, že by bola hanba si vziať na cestu iné, pokiaľ ešte držia pokope.

You say you’ve seen seven wonders
And your bird is green
But you can’t see me, you can’t see me

Antonio v skutočnosti, ako mnohí iní, chodil v Bangkoku do masérskej školy, peňazí mal málo, ale vždy mal čas, aby napravil chrbát tuláčke, ktorá žobrala pri moste na Samsen Road a ktorá mu za to na oplátku zašila popruhy na roztrhanom batohu. Večer s Kikuom sedeli pred slamenou chajdou, v ktorej sme spávali, podávali si jointa a smiali sa a výskali a húkali ako kuvik.

Keď som odchádzala, zahanbene som im dala pár mincí a vedela som, že preto ešte nie som dobrý človek, hoci mi ďakovali, tá žena ma držala za ruky a niečo mi hovorila po thajsky a ja som dúfala, že ma za to pokrytectvo nepriková do zeme blesk. Za posledných päť bahtov, ktoré som ešte mala vo vrecku džínsov, som kúpila venček kvetov a zavesila ho na domček miestnych duchov s prosbou, aby chránili to miesto, kde som bývala takmer polovicu cesty, ktoré mi je domovom aj teraz, keď som ešte tisíce kilometrov odtiaľ, v inom svete, kde sadíme kvetiny do výtlkov a nadávame na cenu zmrzliny, ktorú práve zlizujeme z kornútka.

When your prized possessions start to weigh you down
Look in my direction
I’ll be round, I’ll be round

Prečo vám to hovorím?

Ide o to, že niektorí ľudia ozaj sú skutočnejší než iní. A ja k nim nepatrím.

Som digitálne dievča v analógovom svete, alebo naopak? Je to jedno, chcem byť z mäsa a kostí a ohňa. Nestojí to za to. Tá červená polica z Ikey. Tie strieborné prstienky. Pamätné prívesky z bieleho zlata. Nechcem ich. Chcem zaprášené topánky. Chcem sedieť na špinavom obrubníku, ako sme sedeli s Keramikou onehdy na výskume, lúpali sme si kúsky bagety a zapíjali ju vodou, na nič iné už neostali forinty. Páchlo to tam a Slnco zúrivo pieklo, fontána bola pre časy krízy vypnutá a my sme mali pred sebou ešte dlhú cestu.

Niektorí tvrdia, že všetko je prázdnota, že cesta je kruh, kladú slová jedno za druhým, navliekajú ich na špagátik, ťahajú ich za sebou ako káčera, tvária sa pritom, akoby zhltli niečo veľké, čo sa im zaseklo v krku a hovorí sa tomu márnivosť, mňa z toho napína, ale niektorí si to pestujú ako muškáty v kochlíku na vylízanom balkóne. Kývajú hlavou a uprene na mňa a na seba navzájom hľadia a potom sa spokojne usmejú, pretože vedia, že som nepochopila, že ešte nie som ako oni. A ja opäť krčím plecami a myslím si svoje, myslím si, že možno sa Šákjamuni mýlil, možno bol ozaj len prevteleným Višnuom, ktorý poplietol démonov, aby nezískali príliš veľa moci, myslím si, že ani nechcem byť ako oni, nechcem byť piesok ani formička.

Kašlem a je mi na zvracanie, ako keď som takmer pred rokom v zaprášenej kutici balila do papiera lesklé farebné sny od Johanna Gutenberga a nehľadala súvislosti, iba som počítala hodiny, počítala dni, počítala výplatu, počítala ceny leteniek, až som sa dopočítala k rozchodu.

Tvoria ma kopy mäsa, nejaká voda, doškrabaná suchá koža, ktorá sa nevie dočkať prímorského ovzdušia a teplého dažďa, hlien, pomalá, nedostatočne natlakovaná krv, moč, sračky v črevách a sračky v hlave, tak ako oje, kolesá a korba tvoria voz, ale neznamená to, že voz má dušu a tak ani ja možno nemám a možno mal Šákjamuni predsalen pravdu. A nikoho nezaujíma, čo si o tom myslí voz.

Skutoční ľudia…možno ani oni neexistujú.

When your bird is broken
will it bring you down
You may be awoken
I’ll be round, I’ll be round

“Si ako Slnko,” povedal mi Kiku, keď sme sedeli pri sebe na matraci a on si balil cigaretu, “keby tak na svete bolo viac takých ako si ty…”

A mne to lichotilo, no neverila som, že to je pravda a myslela som si, že svet je zrkadlo, že to on vidí vo mne svoj odraz, pretože to Kiku bol slnečný človek a nie ja.

“Ľúbim ťa,” povedal mi Antonio a bola to pravda, pretože on miloval celý svet, akoby to bol Zelený raj a ja som sa to tiež chcela naučiť…

Ale napokon, čo z toho ostalo, sú spomienky. Želám si, aby mi ostala vnútorná láskavosť, ale tá u nás nie je zvykom. Som bojazlivá a ustráchaná a pred pár dňami som dala na ulici gastrolístok mužovi, ktorý nevedel klamať, pretože o každého z nás sa niekto raz bude museť postarať, hoci sme zlí, nevďační, lakomí a hlúpo moralizujeme miesto toho, aby sme…vlastne, aby sme čo? Vyriešili všetky problémy sveta? Je jednoduchšie šuchnúť niekomu do ruky papierik s obedom a utiecť pred jeho polnočným uštvaným pohľadom. Nepýtať sa, nevedieť. Nenechať ho klamať, pretože potom by som musela ohrnúť pery a povedať, luhár si nezaslúži, alebo inak ospravedlniť chamtivosť a neochotu sa rozlúčiť so skurvenou zelenou poukážkou.

Kto vie, kto si ten obed zaslúži viac?

A ja nerada moralizujem, preto sa za tento článok hanbím. Nepatrím k spasiteľom sveta, nikdy som nechcela visieť na kríži ani rozdávať polievku. Mám sklony bičovať sama seba za to, aká som, pretože je to ľahšie, než sa zmeniť – a za to by som sa opľula, čo si nikto iný nedovolí, no ničomu to ani nepomôže, ale ja nechcem hľadieť do očí hladným ľuďom a vyčítať si svoj plný žalúdok a tak ostávam tým, čím som, váham na prahu a skrývam sa za zárubňu.

You tell me that you’ve heard every sound there is
And your bird can swing
But you can’t hear me, you can’t hear me

Chcela som len sedieť pred slamenou chajdou, smiať sa a kuvikať, jesť rožok na obrubníku a sledovať ľudí s nalakovanými nechtami na nohách chodiť okolo, čudovať sa, kam idú a môcť sa napiť čistej vody, keď všetko, čo vidím pred sebou, je pustatina a za seba sa radšej neobzerám.

Chcela by som sa vedieť lepšie vyhnúť klišé. Prepáčte, nejako som si nepomohla.

Reklamy

6 thoughts on “Problém s realitou

  1. z takéhoto vyjadrovania pocitov človeku až behá mráz po chrbte :-/
    akoby si sa na seba hnevala za to aká si, pritom je to blbosť. možno si skvelá, len to nechceš vidieť.

  2. nenasla somani jedine klise moja mila. vies co potrebujes? nejaky kurz sebadovery. ne ze sa raz rozhodnes zabit lebo usudit ze tvoje organy by si mohla darovat umierajucim! na to aby si mohla byt ako henti, by si musela ohlupnut a to by bola skoda, preco si viac neuzivas to, kym si? Ved si super (a si mudra baba tak nebud traposka!)

  3. Nie nie nie, nerozumieme si, ja nechcem robiť humanitárnu pomoc, veď to tam píšem, ja len analyzujem. A kurz sebadôvery rozhodne nepotrebujem, z tých kecov by jeden grcal, že vraj, každý je výnimočný a bla bla bla, pričom je jasné, že niektorí sú proste neschopní a nudní a je to smutné, ale je to tak. Ja potrebujem viac prežívania, viac emócií, viac skutočnosti, lebo všetko je strašne povrchné a fejkové a ja tak nechcem skončiť. Dobre že už idem do Ázie, to bude čelná zrážka s realitou, ako ju vnímam najradšej.

  4. mne sa ten článok náhodou mrte páči! (teda, né náhodou, všetky tvoje sú mrte dobré ale sú veľmi mrte dobré, mrte dobré dobré a mrte dobré a tento je veľmi dobrý :)))
    problém s realitou mám aj ja, podľa mňa je napiču a svet je o niečom úplne inom ako nám ostatní predostierajú, že je dobre… je to o tom dokázať si užiť okamih, prestať plánovať a pičoviny :) máš môj obdiv a neskonalú závisť jednak za inteligenciu a jednak za odvahu ;) (aj by som povedala, že si aj pekná ale nechcem aby ste ma tu obvinili z lesbizmu :D tak prepáč, toto prenechám šuhajom :D)

    • Fíha, ďakujem za toľko chvály, no ako s tým predostieraním…asi ti každý predostiera to, čo si myslí, že je pravda, ja tu tiež niečo predostieram, ale možno sú to úplné bludy, pre niekoho každopádne, no držím sa tej svojej úprimnosti ako kliešť, aj keď to tak niekedy nevyzerá.

Čo vy na to?

Zadajte svoje údaje, alebo kliknite na ikonu pre prihlásenie:

WordPress.com Logo

Na komentovanie používate váš WordPress.com účet. Odhlásiť sa / Zmeniť )

Twitter picture

Na komentovanie používate váš Twitter účet. Odhlásiť sa / Zmeniť )

Facebook photo

Na komentovanie používate váš Facebook účet. Odhlásiť sa / Zmeniť )

Google+ photo

Na komentovanie používate váš Google+ účet. Odhlásiť sa / Zmeniť )

Connecting to %s