Eres…


Nemám podprsenku, zato mám kruhy pod očami. Vyhliadli sme si miesto čo najďalej od všetkých skupiniek a dúfajúc, že sa neprídu zoznamovať, zo seba zhodili šaty a skočili do vlažného mora. Vrátili sme sa na tú pláž, hoci deň pred tým sme na tej istej ceste havarovali – ja som si vyryla do nohy dieru brzdovým pedálom, on si rozbil lakeť a motorka to odniesla so skrivenou opierkou na nohu a zlomeným rámom, ktorý teraz pri jazde hrkoce. Motor prežil, za čo sme radi; sme chudobní a motorka je požičaná, za päť dolárov na deň.

Je to jeden z našich posledných spoločných dní a “Ľúbim ťa” si hovoríme o čosi uvážlivejším tónom než na začiatku; myslíme na lístok na autobus bezpečne uložený pri mojom pase v zazipsovanom šedom vrecku. Myslíme na rozlúčku. Ani jeden z nás o tom nehovorí.

Namiesto toho sa smejeme a fotíme sa nahí v mori. Okrem nás sa nikto nekúpe; možno tiež nemajú plavky. Obďaleč plávajú rybárske lode. Objímem ho nohami okolo pása, more ma nadnáša a všetko je ľahké. Chvíľu súperíme so slanou vodou, odrazu napätie povolí a zvláčniem, sme si najbližšie, ako dokážeme, pozeráme si do očí a skúmame ryhy, pehy, jazvy, priehlbiky a tiene na tvári toho druhého. V tej chvíli sme jediný pevný bod vo vesmíre. V tej sekunde sme vesmír pred Veľkým treskom. Cítime to, naše bunky, naše telá, azda i naše duše sú vytvorené z rovnakého materiálu. Boli sme jedným a to vesmír nás roztrhol, no my sme sa našli a teraz si hľadíme do očí a zatajujeme dych.

Už sme raz boli hviezdy prach, a sme opäť.

Kedysi som napísala báseň, ktorá mi v tej chvíli zíde na um. Jej posledný verš – a ja si uvedomím, čo som ňou chcela povedať.

V Kambodži sa stmieva skoro; vyjdeme z mora ako stroskotanci a uschýname, tešíme sa, že nám soľ vyčistila rany, že máme nohy, ktoré vládzu chodiť, že máme kolesá, na ktorých sa vieme rozbehnúť naproti obzoru. Napíšeme na stovkovú bankovku odkaz a v plastovej fľaši ho hodíme do mora.

“Prepáč, Pachamama…” povie.

Je to naše posledné veľké romantické gesto.

Image

Oblečieme sa, oblizujúc popri tom soľ jeden z druhého. Odíde si zapáliť vyrezávanú fajočku o kus ďalej, aby nezavadzal, a nechá ma manévrovať. Nevedomky zaparkoval takmer v mravenisku a ja musím zísť do piesku, aby som sa mohla otočiť a dostať sa späť na cestu. Kolesá drásajú piesok, no po dlhých minútach sa mi to podarí. Nasadne za mňa a ja bojujem so strachom, no odšoférujem to až von z národného parku bez pádu, napriek štrku, piesku, mlákam a šmykľavému pieskovcu. Vydýchneme si a radujeme sa.

Za jazdy ma hladí po tele, je to naša posledná. Oblizne mi zozadu krk. Ľudia na nás mávajú, deti nás zdravia: Susedei!

Eres,
lo que mas quiero en este mundo eso eres,
mi pensamiento mas profundo también eres,
tan solo dime lo que es
que aquí me tienes.

(Café Tacvba, Eres)

Čaká nás niekoľko hodín jazdy a posledná noc, počas ktorej sa budeme snažiť nezaspať.

Reklamy

3 thoughts on “Eres…

  1. Jezisi toto mi nerob, je to strasne krasne ale strasne STRASNE smutne zaroven, ja som v praci, tu musim mat poker face, nerozcituj ma! :D Toto je fakt krasne na tych (mozno) kratkych romntickych vasnivych laskach, ze clovek da do toho vsetko, lebo vie ze nema cas.. Pri normalnych vztahoch ludia spohodlneju a vravia si ze “ved zajtra…na vylet mozme ist aj inokedy…potom” a tak a tak sa vytraca ta romantika. (Nastastie mam tiez teraz vztah na podovnej casovoobmedzenej urovni lebo o styri mesiace padim prec a (cca, nech to ma tu dramaticnost) pol roka sme odluceni, tak sa snazime tie tyzdne vyuzit naplno :)
    Jezisi ale ta tvoja skusenost!!! Ach, mamtu chut plakat normalne! :D

Čo vy na to?

Zadajte svoje údaje, alebo kliknite na ikonu pre prihlásenie:

WordPress.com Logo

Na komentovanie používate váš WordPress.com účet. Odhlásiť sa / Zmeniť )

Twitter picture

Na komentovanie používate váš Twitter účet. Odhlásiť sa / Zmeniť )

Facebook photo

Na komentovanie používate váš Facebook účet. Odhlásiť sa / Zmeniť )

Google+ photo

Na komentovanie používate váš Google+ účet. Odhlásiť sa / Zmeniť )

Connecting to %s