Ninguna destinación


Sedíme v tretej krčme, v tej, čo je až do rána, a ožrato, vášnivo na seba vykrikujeme pravdy o živote a o svete. Preto sú to pravdy, lebo nám pri nich svietia vytreštené očiská a z úst lietajú sliny.

“Už ma kurva nehajte dohovoriť, dopiči! Furt mi skáčeš-te do reči a ešte na mňa aj plujete, piči šak veď!” hučím do pána docenta. Nič si z toho nerobí, ide si ďalej svoje.

“Slovenčina má ohromný potenciál, ale je nevyužitý, lebo my si myslíme, že nemá, ale má, my proste musíme tvoriť krásu, musíme experimentovať s jazykom a…” rozdrapujem sa tvrdo, po bratislavsky, “teda akože ale nemyslím tým úplne konkrétne že ja som ten obroditeľ umenia…”

“Najlepší je Švantner, ale to šeci majú v piči!” Chvíľu pokračuje v podobnom štýle. Švantner ako vrchol slovenskej literatúry.

“No jasné, lebo šak to pre väčinu ludí je len o nejakom chlapíkovi čo ide do lesa,” prikyvuje LL, ktorý pravdepodobne čosi z toho aj čítal.

“No ale veď o tom to práveže  vóbec neni!” seká slová docent.

Mlčím, lebo Nevestu hôľ som nečítala, hoci naturizmus sa mi páči.

Vyvreskujeme cez hlasnú hudbu do šiestej ráno, kopeme zlacnené Havany, mlčanlivejšia časť našej skupiny už odišla domov. (“Musím ísť zajtra do Čiech po kocúrika,” hovorí Jozef. Smejeme sa, koľko logistiky kvôli túlavej mačke!)

“My musíme tvoriť umenie,” odznie.

“No hej, ale čo je to vlastne umenie?”

“No umenie je dostať to k luďom.”

“To je pičovina, to nie je umenie, ale mainstream.”

Hádame sa o tom. Nesúhlasím, že umenie má byť pre všetkých. Neexistuje jedno umenie, ktoré osloví každého predsa veď, o tom nemôže byť ani reči, mudrujem. Vytiahnem Shakespeara.

“No sa tu postav na ulicu a sa opýtaj, že kolko z nich pozná Shakespeara, no že čo. No každý asi že jasné. No ale kolko z nich to aj čítalo? Jakože jasné, šeci vedia, že Rómeo a Júlia, aj že Hamlet, ale kolko z nich by vedelo menovať ešte tri?”

“Prospero…” vyhŕkne z docenta, “ako sa to volá…”

“Búrka! To je najlepšia,” hovorím. Docentovi zmäknú a znežnejú rysy.

“Na tom ostrove…” dodá.

“No! Mne sa najviac páči, ako on hovorí, že sme utkaní z rovnakej látky ako naše sny a naša existencia je obklopená spánkom,” nadrato odriekam svoj obľúbený citát. Vždy ma rozradostí stretnúť niekoho, kto pozná Búrku.

“Hej hej hej,” súhlasí.

“No ale kolko z nich to pozná! A zato to neni umenie?” zatlčiem svoj klinec.

Docent napokon uzná moju pravdu. Je najebaný a frustrovaný podmienkami na Slovensku a pičuje, že nám je všetko jedno, že nikto ani nejde pred úrad vlády s transparentom s veľkým nápisom KOKOT. Že nehádžeme kamene. Rozpačito krčíme plecami, sami nevieme prečo, chceme veľa vecí zmeniť, ale sme akísi zháčení.

“Lebo šak do piči niečo robte! Vy máte byť nasratí! Jak móžete byť takí lahostajní!”

“Ale čo to zmení…?”

“Neviem, ale aspoň niečo urobte! NIEČO sa stane!”

Máme možnosti a máme voľnosť kritizovať a my nevieme ako. Vieme, čo sa nám nepáči, ale zdá sa nám, že sami nevieme nič lepšie. Sedíme so zvesenými plecami a túžime po divokosti v srdci, aspoň ja, alibista relativista.

Musíme niečo zmeniť. Nestačí zmeniť sám seba. Ale čím? Čo mám v rukách? Mám iba svoje slová v ústach. Som lepší priemer. Naozaj to stojí na mne? Isteže. Všetko stojí len na mne. A na tebe. Musíš niečo zmeniť, veď vieš. Potrebujem vedenie? Vykroj sa z davu, prekrúca ÚĽUV ľudovú uniformitu.

Nemám rada revolučné heslá. Hádame sa aj o revolúcii, pravda. Odriekame zvetralosti.

Sigmund Freud tvrdí, že umenie je len náhražka sexu. Nemôžeme si zajebať, tak píšeme básničky a sekáme sochy zo šutru. Umelci sú reku nezdraví a úchylní. Tak si myslím, že náboženské umenie mu tiež pekne ležalo v žalúdku, Freud pokladal náboženstvo za kolektívnu neurózu. Jung ho pekne nasral, keď celý tento konštrukt postavil na hlavu, no to by mal urobiť každý dobrý žiak. A my to dokážeme? Vieme kritizovať svojich učiteľov?

Jung tvrdil, že náboženstvo je liekom na kolektívnu neurózu. Ale si ja zato nemyslím, že trpíme kolektívnou neurózou, spochybňujem kolektívnosť ako takú, ale tu zase zavráti pán docent mňa. Šak veď iste.

Musíme niečo urobiť, musíme niečo urobiť…na čom nám ale ešte záleží? Potrebuje tu ešte niekto tých povestných Maťov Hrebendov?

Nechceme sa na to radšej vyjebať a žiť svoj malý šťastný život? Nie je to napokon hodnotnejšie?

Triezviem až poobede.

Reklamy

6 thoughts on “Ninguna destinación

    • Ja si to snáď radšej prečítam než sa pozerať na to, ako to prznia v národnom. Mimo to, hráva sa len R&J a Hamlet, sem tam sa urvú a spravia Macbetha, ale tiež len na hradných slávnostiach. Búrka je aj nakrútený film, ale to je snáď ešte náročnejšie než to čítať (teda určite), aj keď podľa mňa to nie sú až také ťažké knihy.

Čo vy na to?

Zadajte svoje údaje, alebo kliknite na ikonu pre prihlásenie:

WordPress.com Logo

Na komentovanie používate váš WordPress.com účet. Odhlásiť sa / Zmeniť )

Twitter picture

Na komentovanie používate váš Twitter účet. Odhlásiť sa / Zmeniť )

Facebook photo

Na komentovanie používate váš Facebook účet. Odhlásiť sa / Zmeniť )

Google+ photo

Na komentovanie používate váš Google+ účet. Odhlásiť sa / Zmeniť )

Connecting to %s