Que horas son, mi corazón?


Vlečiem sa domov a cítim sa ako absolútna antitéza všetkej ladnosti, pôvabu a krásy. Pri každom kroku cítim náraz nohy o asfalt až do bedrovej kosti, pri pokuse vystrieť sa a kráčať pekne, žensky, ma zabolí chrbtica. Žujem žuvačku; pri každom prežutí si uvedomím, ako sa mi rozširuje a zase zužuje Eustachova trubica; keď sa otvorí, počujem hudbu zo slúchadiel o čosi hlasnejšie. Uvedomujem si síce riziká hroziace pri nastavení na najvyššiu hlasitosť, ale je mi to jedno. Predstavujem si, ako sa pri každom zavibrovaní zvuku naklonia mini-chĺpky vnútri sluchového aparátu a dotknú sa, aby preniesli elektrický signál do mozgu. Príde niekedy doba, kedy bude trápne mať chlpy vovnútri uší a budeme si ich voskovať, až celkom ohluchneme? (Hluchí jeden k druhému sme už teraz. Napríklad dnes som na vianočných trhoch nepomohla dvom bezdomovcom. Lenže nepredávali Nota Bene, len držali nejakú ušmatlanú kresťanskú agitku, ktorá zjavne bola len na efekt.)

Image(zdroj obrázku: http://www.chsl.org/prdocs/prhearingmonth0411.php)

Všeličo ma bolí a navyše mám mastné vlasy, hoc aj skryté pod klobúkom. Energiu míňam na neznášanie každého, kto sa o mňa na čerstvo otvorených vianočných trhoch obtrie. Nemám rada, keď sa ma dotýkajú cudzí ľudia. Je mi do plaču. V električke si ma sebavedome premeria mladý muž s nezábudkovo modrými očami, pestovanou briadkou a polodlhými vlasmi. Od hlavy po päty je odetý vo funkčných handrách. Vyzerajú novo novučičko, farebne, žiarivo a akoby v nich nikdy netrekoval ani nestanoval. V nohaviciach so spevnenými kolenami si nekľakol na zem a nezakladal oheň.

Pousmejem sa do okna a počítam, koľko zím už pamätá môj kabát. …mnoho.

Želám si položiť tvár na Noviove rameno a cítiť na tvári jeho kožu, dotýkať sa prsiami jeho boku, stehno si preložiť cez jeho bedrá.

Oslovovať ho nežne mi corazón a pýtať sa na čas.

Es hora de amarte, povedal mi raz.

(…)

Aj tak som najkrajšia nenamaľovaná, v roztrhanej cestovnej bielej košeli, na ktorú nedám dopustiť, a vyťahaných nohaviciach, s doškriabanými slnečnými okuliarmi, keď sa za ruku prechádzame po Phnom Penhe a po taliansky na seba vykrikujeme oplzlosti.

Reklamy

2 thoughts on “Que horas son, mi corazón?

Čo vy na to?

Zadajte svoje údaje, alebo kliknite na ikonu pre prihlásenie:

WordPress.com Logo

Na komentovanie používate váš WordPress.com účet. Odhlásiť sa / Zmeniť )

Twitter picture

Na komentovanie používate váš Twitter účet. Odhlásiť sa / Zmeniť )

Facebook photo

Na komentovanie používate váš Facebook účet. Odhlásiť sa / Zmeniť )

Google+ photo

Na komentovanie používate váš Google+ účet. Odhlásiť sa / Zmeniť )

Connecting to %s