Something for the Girl with Everything


OLYMPUS DIGITAL CAMERAI.

Platón kedysi, keď ešte neexistoval internet a ľudia mali kopu času vymýšľať vlastné nápady (existujú aj nevlastné nápady? cíti sa adoptovaný nápad napadnutý sociálnou nespravodlivosťou?) a rozvíjať (ne)plodné teórie, spísal (isto-iste rydlom na voskovú tabuľku!) takú historku. Nazval to tuším podobenstvom o divadle, alebo možno aj nie, lenže viete ako to je, ja som Platóna nikdy nečítala (hambím sa, ale zato sa pochválim, Novio ho čítal. Som na neho za to bohovsky pyšná, že aký je múdry. A aký je môj. Áno, začala som byť majetnícka a miestami žiarlivá, to viete, ja som nikdy nežiarlila, lebo ako, čo, nech skúsi nájsť niekto takú ako som ja. Pch! (Okrem iných kvalít, ktorými disponujem, som aj bohovsky skromná.) Lenže viete, taký Novio sa tiež neváľa na každom rohu. Teda konkrétne Novio sa bárskedy váľa bárskde, ale viete, čo tým myslím.) a – už sme naspäť pri Platónovi – to divadlo. Chápete, ja vám to radšej pripomeniem. Viem totiž, že vaše vzdelanie z filozofie je asi na tej istej úrovni ako moje (ne, tým som vás nechcela uraziť) a preto:

Tak to vám bolo tak. Platón (aspoň myslím, že to bol on) vyprával také, že my žijeme v ilúzii. Že to, čo vnímame, sú len tiene, akoby sme sedeli v jaskyni chrbtom k ohňu a pozorovali tiene na stene a nikdy si neuvedomili, že to nie je realita, že sú to len tiene. Teraz ste si určite vybavili vašu starú učku filozofie a tú nudu, ktorá v prehriatej zaprášenej triede panovala. A pach kriedy. Máte? No tak to presne nie je vôbec realita, len tie tiene poondené na tej pomyselnej jaskynnej stene. (Býky v Altamire si prosím teraz nepredstavujte.) Vlastne keď tak nad tým rozmýšľam, toto bolo podobenstvo o jaskyni a nie o divadle, čo som vám to povedala? Vidíte, nie vždy ma môžete brať vážne. Niekedy ma môžete brať aj nevážne. (Dôležité je, aby ste ma furt brali. Ako drogy. Najradšej do krčmy. Tam sa stiera tá ilúzia medzi rozmazanou realitou a dákymi tieňami, všakver. Tým, čo tvrdia, že alkohol nie je riešenie, neverte!)

Ale (varuj!) pochopte, že toto, čo som vám tu porozprávala, nie je žiadna filozofia, len taký falošný odvar. Niečo ako slepačia polievka zo sáčku a rozhodne nie pre vašu dušu. Na pravé pečeňové knedličky (z pečene, temrav že hej) rovno zabudnite.

Je to len stokrát prevarená informácia transformovaná vekmi a zbavená originality (o iluzórnosti sveta sme počuli už stokrát, že) a navyše, čo je horšie, absolútne zbavená kontextu, takže je pravdepodobné, že to Platón myslel celkom inak, než si my dnes myslíme, keď počúvame tú starú učku NOSky. (Tá je tiež imaginárny tieň v jaskyni, mňa učil filozofiu mladík, čo nosil iba čiernu a vždy si bielu kriedu (zdanlivo) nevedomky utrel o tričko. Bol sexy a my, násťročné slepice, sme napäto počúvali, ako Wittgenstein písal filozofické spisy v zákope a tieklo mu pritom do topánok. No dobre, to s tými topánkami som si vymyslela, ale aj tak.)

A tým sa (nie celkom) plynulo dostávame k druhej časti dnešného príspevku.

II.

Všetko sú len platonické tiene. Vejár z papiera. Kvety, konfety. Kontrasty svetla a obskúrnych myšlienok. Moje srdce je ako jaskyňa, na ktorej steny sa odráža divadlo z tieňohry. Postavičky tvorené prepletenými prstami a psychedélia, iste viete, že psyché znamená duša a keď ste vysoko hore, vaša duša je azda celkom nahá, inak si to neviem vysvetliť.

Ja hľadím na tie tiene a túžim po nich, túžim sa ich dotknúť, ohmatať ich plnosť, obliznúť ich chuť, štruktúru, preniknúť nimi, stotožniť sa s nimi, tancovať s nimi na stene, ale pod prstami cítim len drsný vlhký kameň. Nech sa deje čokoľvek, stále mám na pamäti pominuteľnosť. Moju i sveta. Tým viac si vážim farebné dary, ktoré mi spadli do lona. Napokon spolu odplynieme do ničoty, ale it does make a difference.

Moje srdce, plné farebných tieňov.

Moja duša, vysoko nad oblakmi.

Moja myseľ, rozplýva sa v slasti.

Moje telo, v kŕčoch.

Vysoko, vysoko, vysoko, ako už dlho nie. V prstoch cítim elektrickú extázu. V hrudi rozpínavé oblačno. V lone horúco. Som len tieň.

Ako dobre.

III.

Mačky majú deväť životov, Židia majú tri duše.

Ja nemám nič, nemám nič, nemám nič a predsa mám všetko. Ale to sa nesmie hovoriť nahlas, lebo inak mi nerovná cesta vytrhne oprate z rúk a štrk a piesok zo mňa zoderú kožu, na tvári mi nechajú jazvy miesto znamienok krásy. Novio tvrdí, že jazvy sú tetovania. Ja tvrdím, že jazvy sú jazvy. Akoby nás naše ja zvalo k našej podstate. Každá rana sa nás dotkne hlbšie a hlbšie. Bolesť je zvláštna kategória. Moje jazvy si hýčkam ako fotografie z dovolenky. Jeho jazvy chcem hladkať prstami a prikladať k nim tvár a jazyk.

A nie, nikdy som sa nerezala.

Nie.

Som strunový hudobný nástroj a každý záchvev vzduchu ma rozozmučí. Mám zimomr(i)av(k)y.

Som most.

Čo poviete, ktorou vetou zmizol zmysel?

Reklamy

One thought on “Something for the Girl with Everything

Čo vy na to?

Zadajte svoje údaje, alebo kliknite na ikonu pre prihlásenie:

WordPress.com Logo

Na komentovanie používate váš WordPress.com účet. Odhlásiť sa / Zmeniť )

Twitter picture

Na komentovanie používate váš Twitter účet. Odhlásiť sa / Zmeniť )

Facebook photo

Na komentovanie používate váš Facebook účet. Odhlásiť sa / Zmeniť )

Google+ photo

Na komentovanie používate váš Google+ účet. Odhlásiť sa / Zmeniť )

Connecting to %s