First World Problems


Trpím obsedantnou sebareflexiou. Nemyslím tým, že sa starám o lak na nechtoch, alebo svoj zadok (na ten si ostatne nedovidím, takže ma veľmi nezaujíma – o to nech sa starajú iní). Ale prečo toľko myslím na seba? Prečo ma tak zaujíma každý poryv mojej postadolescentnej duše, keď som v konečnom dôsledku len figúrka v Gaussovej krivke?

Podľa niektorých posadnutosť sebou samým začína výmyslom eseje – to má na rováši Michel de Montaigne, ak vám to niečo hovorí (taký (ne)podstatný Francúz) – a vyústila až do fenoménu sociálnych sietí, ktoré formujú naše myslenie viac, než si pripúšťame. Či?

(Podľa iných ľudia písali na steny a zdieľali obrázky mačiek už v starovekom Egypte, však.)

Denne trávime minúty – hodiny formulovaním svojich myšlienok, zážitkov, dialógov do skratkovitej, údernej formy statusu. Kalkulujeme, čím získame lajky – humorom, či dojemnou plesňou piesňou? Alebo zmenou relationship statusu? Fotkou špenátových tagliatele, ktoré sme spratali na obed? Cynizmus vs. naivita? Vyberte si múdro. (Dajte pozor, aby tá porcia cestovín nebola drevorubačská, nosí sa minikôpka jedla a tri zelené lístky pokvapkané figovým octom. Tak aby ste neboli za pažravca.)

Pred niekoľkými mesiacmi som bola na svojom statusovaní závislá. Všetko, čo sa mi stalo, som si predstavila v riadku modrobielej stránky a zvažovala, či a kedy sa podeliť so svetom. (Ihneď, alebo za tri minúty? A čo ak mi napadne lepšia pointa?) Potom som si dala limit (Robili to takmer všetci; tou dobou bolo módne si účet demonštratívne deaktivovať na dobu určitú, ako nejaký sociálny pokus. Akoby to niekoho zaujímalo, však.)

Ten limit bol jeden status denne.

Najprv mi šklbalo prstami, ako veľmi som chcela ukázať svetu zoznamu tých ľudí, aká som inteligentná, podnetná, vtipná, sarkastická, aký mám nadľad a skvelý vkus. Táto fáza choroby prešla relatívne rýchlo.

Ani neviem ako, no prestala som rozmýšľať v statusoch a opäť uvažujem vo vetách, odstavcoch, dialógoch so sebou samou. Viete si predstaviť, aké je to príjemné a oslobodzujúce?

Niekedy, keď si tak samožersky scrollujem po vlastnej stene, sa chytám za hlavu nad tou prehliadkou idiocie. To bola tá moja sebaprezentácia? Radšej už budem ticho. Napokon, už mi aj tak skoro žiadne skvelé, úderné frázy nenapadajú.

(A čo vy? Lajknete mi tento článok, vy skupáni?)

ImageObrázok som nakradla na facebooku.

Reklamy

2 thoughts on “First World Problems

  1. hm sa priznam ze aj ja onanujem nad tym, ze mi niekto lajkuje veci. podla mna preto bol vymysleny facebook. ale cim som starsia, tym som lenivejsia pisat na fcb takze problem sa vyriesi sam. ale tvoje mysleinky su zaujimave

Čo vy na to?

Zadajte svoje údaje, alebo kliknite na ikonu pre prihlásenie:

WordPress.com Logo

Na komentovanie používate váš WordPress.com účet. Odhlásiť sa / Zmeniť )

Twitter picture

Na komentovanie používate váš Twitter účet. Odhlásiť sa / Zmeniť )

Facebook photo

Na komentovanie používate váš Facebook účet. Odhlásiť sa / Zmeniť )

Google+ photo

Na komentovanie používate váš Google+ účet. Odhlásiť sa / Zmeniť )

Connecting to %s