…som doma…?


Oscilujem. Všetkým tvrdím, že som ešte jednou nohou v Indii, a tým, čo vedia, že druhou som už v Kolumbii. Čo k tomu viac povedať? (Že keby som mala tri nohy ako muži, viete si domyslieť, ktorou by som stála na Slovensku.)

Chcete počuť viac o Indii? Poďte so mnou na kávu a spýtajte sa. Ale už ma začína unavovať odpovedať na neotázkové poznámky typu “Ja viem, že je to ohromné kutúrne bohatstvo, ale mňa to tam nikdy nelákalo…”

(A to by mňa prečo malo zaujímať?)

Napokon, mňa to vlastne nikdy nelákalo nikam, respektíve, vždy ma to lákalo všade, jedno kam, nuž a niekde som sa s trochou šťastia a kopancom od osudu (aj ja som fatalista) vyterigala. A ešte som nebola nikde, kde by sa mi nepáčilo. Podľa mňa je to vec vnútorného nastavenia.

A ešte tá, že: “Je tam naozaj taký bordel?”

Prosím, AKÝ? Ako u nás? Ako vo Francúzsku? Ako vo Vizoviciach po festivale? Chcete po mne nejaké enviromentálne zhodnotenie, porovnanie krajín, kde som bola, alebo stav riešenia odpadovej otázky danej krajiny? Meh.

Alebo sa chcete len cítiť, že niekde je to horšie, než doma? Asi vás sklamem. (Lebo vás možno pošlem do prdele pozrieť sa na vlastné oči.)

Ale čo. Väčšina ľudí sa ako vždy opýta, ako bolo, ale odpoveď ich v skutočnosti nezaujíma (akonáhle začnem vetu, otočia sa a začnú rozhovor s niekým iným, prípadne ma prerušia vlastným meaningful insightom), niektorí si preklikajú fotky a potešia ma lajkom.

Lenže ja čoraz viac zisťujem overujem svoju prvotnú teóriu, že skúsenosť z cestovania je neprenosná.

Môžete mať lajknutých tristo facebookových stránok o cudzích krajoch, sledovať päťsto cestovateľských blogov (viac alebo menej klišovitých, však)(za lowlight pokladám články na spôsob “O drzých opičkách v Angkor Wate”, ojojoj, aké milučké), ale pokiaľ ste nikdy nevytiahli päty z pohodlia dovči zabezpečenej cestovkou, prípadne ste boli najďalej na týždeň v Jadrane (áno, áno, na tej super pláži, kam chodíte už päť rokov…), asi s vami nedokážem zdieľať…nič.

Ale kurva piči, zase som negatívna.

V skutočnosti ide o to, že mám PMS, kozy ma bolia, jak keby ma prešiel traktor, v škole mám nervák (už ste počuli tú šťastnú novinu, že dokončím semester?) a na Ukrajine sa schyľuje k vojne, z čoho mi je do plaču. (Inokedy som cynik, ale teraz – berúc do úvahy vyššie uvedené PMS – som obzvlášť ľútostivá. A navyše to nie je v piči riti v Líbyi – či Lýbii vlastne – ale tu za humnami!)

Aha. A v Indii bolo popiči.

Mimojazdom, čo robíte so zážitkami, ktoré nie sú zverejniteľné už ani v relatívne anonymnej blogerskej komúne komunite? Nechávate si ich pre seba? Píšete fikciu? Zamykáte blog? Alebo máte druhý, necenzurovaný dark side blog, ako bolo módou pred pár rokmi a mali to tak aj ľudia, ktorí nemali čo a pred kým skrývať?

Takže tak.

Týmto znovuzahajujem aktívnu fázu môjho cyklu. A tiež návrat k zemitému vyjadrovaniu v štýle môjho myslenia. (Načas) dovidenia, pseudoumeleckosť. Aj tak nám to spolu nesvedčalo, keďže si o hlavu nižšia než ja.

Reklamy

3 thoughts on “…som doma…?

  1. mna trase od tuzby napisat co v skutocnosti robim ale nepisem, hoci si myslim ze tie moje mlzne vyjadrenia su aj tak nad slnko jasnejsie…to ma trochu desi. a potom su veci ktore radsej ani nespominam.

Čo vy na to?

Zadajte svoje údaje, alebo kliknite na ikonu pre prihlásenie:

WordPress.com Logo

Na komentovanie používate váš WordPress.com účet. Odhlásiť sa / Zmeniť )

Twitter picture

Na komentovanie používate váš Twitter účet. Odhlásiť sa / Zmeniť )

Facebook photo

Na komentovanie používate váš Facebook účet. Odhlásiť sa / Zmeniť )

Google+ photo

Na komentovanie používate váš Google+ účet. Odhlásiť sa / Zmeniť )

Connecting to %s