Stopy v nás


Then all the colours of the rainbow
Fell in my mind
I lost my mind long ago
Down that yellow brick road

Čo to je, čo po nás ostane vo svete?

je zlá otázka. My sme zo sveta a svet je z nás a nikam sa z neho nestratíme tým, že z neho odídeme.

Včera to bolo dvadsať rokov, odkedy umrel Charles Bukowski, obľúbený básnik hipsterov, snobov, intelektuálov i povaľačov.

Moje prvé stretnutie s ním sa odohralo pred rokmi, v jednom byte na Vajnorskej. Stretla som sa vtedy so starou známou z francúzskych čias a sedeli sme v malom bare; boli tam drevené stoly, knihy a zaprášené vetešnícko-starožitnícke artefakty, ako dnes vídať v každej druhej bratislavskej kaviarni. To bolo pred tým, než sa veteš stala cool. Pili sme pivo, ona fajčila, ja nie, niekto jej zavolal a okolo polnoci sme boli na ceste k jednému týpkovi.

Býval na druhom poschodí, pod balkónom parkoval služobným autom. Na stolíku v obývačke mal položené Bukowskeho básne.

V tú noc Z. odišla skoro a ja som skončila v posteli s týpkom. Nevyspala som sa s ním. Odišla som skoro ráno, strapatá a s rozmazanou linkou.

Myslím, že mi zavolal; pozval ma k sebe, navrhla som kávu vonku, už sme sa nikdy nestretli.bukowski

Doma som vytiahla z knižnice na podeste knihu Básní 1974 – 1978 a začala som čítať.

Dúfam, že starý mŕtvy Charles neodpočíva v pokoji, ale že řádí niekde v záhrobí, fajčí jednu od druhej a prekladá chlast sexom a dostihami.

Reklamy

2 thoughts on “Stopy v nás

Čo vy na to?

Zadajte svoje údaje, alebo kliknite na ikonu pre prihlásenie:

WordPress.com Logo

Na komentovanie používate váš WordPress.com účet. Odhlásiť sa / Zmeniť )

Twitter picture

Na komentovanie používate váš Twitter účet. Odhlásiť sa / Zmeniť )

Facebook photo

Na komentovanie používate váš Facebook účet. Odhlásiť sa / Zmeniť )

Google+ photo

Na komentovanie používate váš Google+ účet. Odhlásiť sa / Zmeniť )

Connecting to %s