O lobotómii


Každý piatok poobede, keď sedím v autobuse a čakám, kedy nás vypustia, na lakti mi zaspáva dieťa, ktoré síce učím, ale na ktorého meno si ani po pol roku nespomínam, vonku sa horúčava chystá zmeniť na dážď…každý piatok sa najviac teším na to, že si vyzlečiem uniformu a do pondelka sa nebudem musieť vrátiť do školy.

Celý víkend bez predstierana, že sa mi páči niečí obrázok (Väčšina detských obrázkov je hrozná. Deal with it.), bez hladkania spotených hlávok a bez nutnosti zasiahnuť, keď sa niečí spratok začne hádzať o zem. A bez odmeňovania poslušnosti. (Poslušnosť je v školstve najoceňovanejšia komodita, ktorou deti operujú – lenže deti nechápu, že vy ich necepujete preto, že poslúchať je správne, ale preto, že ste unavení, chcete ísť domov za frajerom, chcete proste svoju výplatu, lebo šetríte na cestu do Mexika a navyše aj vás na schôdzi každý pondelok drbú jak posledného chudáka, tak čo máte robiť. Odkedy deti prestali pomáhať rodičom na poli, musia si vytrpieť nejaké to psychické násilie, kým sa vymania z okov povinného vzdelávacieho sytému.)

Viete, mať prácu je skvelé. Umožňuje vám to zapodievať sa blbosťami, akoby to boli reálne problémy. Ja mám tú výhodu, že moja práca má aj nejakú spoločenskú pridanú hodnotu, lebo učiteľov si tu, narozdiel od Slovenska, vážia. Lenže veselo mi z toho bolo asi tak prvé dva mesiace – keď som prekonala existenciálnu priepasť nezamestnanosti, uvedomíla som si, že v práci neformujem detské osobnosti, lež vymývam mozgy a likvidujem tvorivosť. (“Malý kôň žltou, veľký kôň modrou! Počúvaš ma vôbec, Matias?!”) A že vymývajú mozog aj mne. Nielen moje deti nebohé, ale aj ja, musíme mať uniformu. Dnes nám napríklad zakázali nosiť šál. Definujú nám farbu topánok, farbu pančúch (!), farbu vlasov (skúste mať ružové pramienky…ani učke výtvarnej to neprešlo), vadia im tetovania, pírsingy v nose a na tvári, proste všetko, čo pre vzdelanie vôbec nie je podstatné. Chlapci si musia strihať vlasy na krátko. To, že niektorým dievčatám padá ofina do očí a nič nevidia, nikomu neprekáža.

Všetky nóbl školy tu majú trápne pseudozahraničné názvy ako Anglická škola, Kolumbijsko-britské gimnázium, Rochester school (to čo znamená? odkazujú snáď na Edwarda Rochestera z románu Charlotte Bronte, ktorý zamkol svoju šialenú manželku na povale, kým spriadal plány na sobáš s nič netušiacou Janou Eyrovou? To nie je práve morálny vzor pre deti…), ale školu Gabriela García Márqueza by ste hľadali zbytočne.

Inštitucionálne vzedalie, priatelia, je rovnaké peklo pre učiteľov, ako pre deti. Okrem toho, že nám aspoň platia, haha. O priečku vyššie, sme si pomohli, to vám poviem. Alternatívy ako call centrum, kde platia polovicu a intelektuálna stimulácia klesá na tri body zo sto, prípadne jazykovka, ktorá vám pre istotu nezaplatí vôbec a najme vás, aj keď je tesne pred bankrotom…no ja neviem. Tá škola mi aspoň hradí zdravotné poistenie.

Lenže ani tie peniaze nenahradia to, že s vami niekto jedná ako s človekom. (A nechá vás pre Kristove rany v kurevskej zime si nechať na krku šál!) No, porozprávajme sa o tom znovu, keď už budem v tom Mexiku.

Opakujem si: Práca, kde platia, je dobrá práca. Mám víza. Dávajú nám obedy (aj keď raz do mesiaca máme všetci hnačku a zvraciame z podozrivej sladkokyslej omáčky…) a vozia nás školským autobusom. Nič to, že namiesto o piatej odchádzame pravidelne o pol šiestej, lebo čakáme na nejakého kokota, čo si myslí, že to vyhral, ak robí až do šiestej. (“Take a candy! I´m so happy for you,” povedala na to moja ruská kolegyňa.)

Nič to, že vymývam mozgy, ešte som mohla vymývať aj zbytky kokakoly z dna pohárov. Nič to, že sa každý piatok poobede cítim ako po lobotómii, nič to, že každý pondelok nenávidím všetky deti sveta. Aj toto pominie. Pozdravujem z Kolumbie.

Reklamy

3 thoughts on “O lobotómii

  1. Fuuuuha, drz sa!!! Moji obaja stari rodicia boli ucitelia…a ja nemam materinsky pud. O.o I feel your pain, drz sa drz sa, a ked uz ta pojde jebnut, tak sa na to vyser ;) Zivot je prilis kratky na prilisne utrpenie :P

  2. aj ja si hovorim ze praca kde platia je dobra praca. lebo ved co ine si uz mozem hovorit ze. inak som prednedavnom videla taky film o pestovani bavlny a pomyslela som si ze ako dobr eze ja nemusim striekat na poli pesticidy a nedostanem potom rakovinu ci co to maju a neumrem prec 30-kou a este aj zadlzena, lebo tie pesticidy uz nezabiju skodcov, ale len pestovacov bavlny (btw ak nakupujes v H&M tak to su presne tie…ehm ehm).

    A minule som mala couching (dosiel k nam chlapik zo zadavatelskej firmy a odpocuval) a pocuval ma pol hodku a potom 10 minut basnil ao mojom prizvuku a v troch vetach zhrnul obsah a formu mojej prace. Takze tak. (toto je sice od temy, ale cely cas som si hovorila ze what the fuck am I doing here?)

  3. kks, ja by som nemala nervy na ucenie, v tomto ta obdivujem! ja by som tie deti pozabijala! (sorry) (ale ked ja mam strach ked je vela malych deti na kope :D)
    pri rochester school som az vyprskla na obrazovku :DDD
    o tom mexiku chcem pocut viac!!!

Čo vy na to?

Zadajte svoje údaje, alebo kliknite na ikonu pre prihlásenie:

WordPress.com Logo

Na komentovanie používate váš WordPress.com účet. Odhlásiť sa / Zmeniť )

Twitter picture

Na komentovanie používate váš Twitter účet. Odhlásiť sa / Zmeniť )

Facebook photo

Na komentovanie používate váš Facebook účet. Odhlásiť sa / Zmeniť )

Google+ photo

Na komentovanie používate váš Google+ účet. Odhlásiť sa / Zmeniť )

Connecting to %s