Kritika spoločenských médií od socky


Aaaaaach. Viete čo? Ak človek nebloguje na pankáča, celá radosť z blogovania ide do piče. Dnes každý bloger chce byť profesionál a viac než o ťukanie do editoru sa stará o down-time, fanúšikov na twitteri, lajky na instagrame alebo nebodaj pinterest. Seriously, pinterest je dobrý ako sklad toho, čo by ma hypoteticky niekedy v paralelnom vesmíre mohlo zaujímať, ale v skutočnosti nezaujíma. To, čo si ozaj chcem prečítať, si nechávam na lište. To, čo pripnem na nástenku, končí v čiernej diere. (Veď vy viete dobre, o akej čiernej diere to hovorím. Presne tej chlpatej.)(To lebo sa to rýmuje!) A z instagramu v živote nikto na žiadnu webstránku neprišiel. Je to celkom iná platforma a ako bloger sa musíte zmieriť s tým, že to je skôr taký výhonok vašej značky.

Instagram je inak jedno z mála sociálnych médií (po slovensky by to malo byť spoločenských médií, aby to dávalo nejaký zmysel, však, ale niekto raz vymyslel, že social sa prekladá ako sociálny a tam to aj skončilo, vy moje socky)(žiada sa mi povedať, že to asi bol odchovanec slovenského školstva), ktoré sa mi páčia, lebo haló, pekné obrázky! Nemám ale rada tých veľkých instagramerov, takzvaných influencerov, lebo ich fotky sú odporne vyumelkované. Z tej azúrovej modrej (akoby na svete neexistovali normálne pláže), ktorá preteká z každej paradise bitch beach ako tekutina v reklame na slipové vložky, sa mi chce už grcať. Alebo kričať. A neznášam, keď je v každej fotke ten takzvaný podpisový element – ako proste, všade napchajú svoju hlavu s klobúkom. Alebo fotia zem so svojimi hnátami, samozrejme majú čerstvú manikúru a super opílingované päty. Och. Alebo kopírujú “take me to” formát fotiek. To je akoby ste do vydavateľstva poslali Vojnu a mier so zmenenými menami postáv a tvárili sa, že ste to vymysleli. Proste fail. V instagramovom svete sa ale vždy nájde dosť prosťáčikov, ktorí vám okomentujú tlieskajúcimi paprčkami.

Voľakedy bolo blogovanie alternatívne a nerobil to každý; teraz založenie blogu porád vyžaduje biznis plán. (My ass.) A tristo aplikácií, aby robili za vás aspoň polovicu nadpráce – neva, že ich hľadaním, inštalovaním a sypaním contentu do ich pažravých hltanov startíte rovnako veľa hodín. Je však ťažké sa na to vysrať, keď sa iní tvária, že im to funguje.

Nech je to ako chce (alebo, nech si robíme čo chceme), väčšina z nás nikdy nebude schopná žiť len z výnosov z reklamy, ktorú umne napcháme medzi medajlónik o autorovi a okienko s našou FB stránkou. Skutkočne úspešní blogeri, keď sa im lepšie prizriete, nielen blogujú, ale majú často štyri – päť rôznych projektov a služieb, ktoré predávajú klientom. (Nepýtajte sa ma, ako niekto stíha spravovať päť webov naraz. Keby som to vedela, predávala by som sa ako konzultant, osobný coach a nekritický vychvaľovač. Cez tri rôzne stránky, samozrejme.)

A vôbec, ja som Miazga otec. Teraz ma ospravedlňte, idem sa pozrieť, či ma dnes nejaký vypočítavec unfollowol na twitteri. Áno, aj na to mám appku. A čo vy?

Skakavený január


Vrchol januárovej prokrastinácie nastáva, keď odkladáte prípravu na skúšky tým, že píšete diplomku. Tú diplomku samozrejme vhodne prekladáte čítaním článkov o indicko-pakistanských vzťahoch a identite oboch národov. Lebo to je k veci, rozumieme sa. Niekedy sa to môže hodiť ako poznámka do debaty, pre zdôraznenie mondénneho dôvtipu, ktorým oplávate oplývate ako polárny medveď srsťou.

A blogovaním. Zoznam nápadov na články, ktoré chcem napísať (nie na tento blog), je už dlhý ako lakeť, najpravdepodobnejšie lakeť nejakého švédskeho adolescenta. Keby som tak bystro šponovala um na tému diplomovej práce, isto by som už bola v polovici. Namiesto toho…nuž, pomlčíme.

Alebo nie. Povieme si úprimne, lebo dosiahnuť dno znamená, že už sa možno odraziť len smerom hore. (Ale tohto roku to žiadne dno nie je, rozhodne nie ako keď som (ne)písala bakalárku, zrejme preto, že narozdiel od roku 2013 mám teraz oddaného muža po boku a tým pádom dostatok sexu škrabkania po chrbte. Čo si budeme navrávať.)

Dnes som zatvorila dokument word s krvopotne naškriabanými siedmimi stranami a obrátila som list. Nešlo to inak. Keď cítite, že vaša práca ja nahovno, niekedy je namiesto prerábania lepšie začať odznova. Dnes som napísala krásne plynulé tri strany s adekvátnymi citáciami (t.j. žiadne ventilovania osobných názorov, fujto) a nočná mora v podobe predstáv reakcie školiteľa sa skončila. Niežeby som mu ich išla rovno poslať, ale cítim, že som na správnej ceste.

Zajtra mám dve skúšky a preto teraz blogujem, chápeme sa. To už je tradícia. Ale uvarila som si kávu, aby mi tá prokrastinácia išla lepšie od ruky.

Takže zatiaľ do skakavenia, priatelia!

Zápisky lenivej báryšne


Mám predkrámovú depresiu. Mala som pms a cítila som sa ako handra a teraz mám ms (nie majstrovstvá sveta!) a cítim sa ako mokrá handra. Ak potom nebodaj nastane aj po-MS, budem sa asi cítiť uschnuto.

Sedím si tu pred monitorom nahá a tučná ako nejaká indická bohyňa ničiteľka a zalievajú ma vlny bezúčelovej sebaľútosti. To je niečo ako bezúčelový úver. Dajú vám ho, aj keď ho nepotrebujete a dokonca nechcete.

Pred mesiacom som sa vydala a ešte stále spracúvam dojmy; už som si aspoň zvykla hlásiť sa do telefónu novým menom a zmenila som podpisový vzor v banke.

Aby som moje nové cudzinecké meno uchránila od prechyľovania, v žiadosti o sobáš som sa prihlásila k cudzej národnosti. To vám dávam ako tip, keď budete mať v merku nejaké cool priezvisko, ktoré s koncovkou -ová neznie až tak bombasticky.

Moje nové meno znie ako značka talianskych kabeliek a topánok. S takým menom by som mohla otvoriť aj butik. A nazvať ho Le butiq, lebo jebnuté názvy imitujúce postmodernú vyprázdnenosť metapojmov teraz frčia.

Z iného súdka: Tento týždeň som začala písať diplomovku.

.

.

.

To bol zlý žart. Ani trt makový som nenapísala, stále mám len štruktúru.

V skutočnosti som sa tento týždeň začala učiť po rusky. Zatiaľ neviem žiadne nadávky, iba že “úžasná tvár” u nich znamená niečo ako ohavná beštia. A ženšina a mužšina sú žena a muž, haha.

Takže keď vám nejaký Rus v bare začne rozprávať, že ste úžasná, spozornite. Môžete mu odvetiť: ty tvar!

Výkrik do tmy


Práve umieram a tak je rozhodnutie, čo je tá posledná dôležitá vec, ktorú treba pred smrťou stihnúť, celkom jasná; treba o tom zablogovať.

(Dúfam, že vám od radosti minimálne lyžička zabehla, lebo článok po slovensky tu nebol už tristo rokov. Ani po swahilsky, či ako sa ten krásny jazyk píše.)(No to je jedno.)

Vlastne vám mám toho toľko čo rozprávať (a také, čo by ste závideli), že vôbec nemám o čom písať. (Veď preto je tento blog spustnutejší než ochlpenie starej panny.)

Všimli ste si, že sa zmenil wordprešový editor? Viac sa mi páčilo, keď mi fandil, že yay, zase si publikovala dáku zlátaninu, gratulujeme!

Tie časy sú však preč. Internet je čierna diera a ja nie som žiadny Hlas od sporáka, aby mi fandil aj niekto iný, než môj vlastný editor – a tak ma zmiznutie generických pochvalných slov ranilo.

Mimochodom, som späť na rodnej hrudi, s devízou napísať tento rok diplomovku. A naučiť sa základy ruštiny. (V Azerbajdžane sa to vraj celkom hodí.)

A teraz ma ospravedlňte, idem hniť do postele. Kým tu ďatlujem, mohla som mať vysmrkaných už aspoň 5 (slovom päť! Po turecky peč!) (hygienických vreckoviek) kapesníkov.

Do piči, kam zmizlo také to, že preškrtnúť text? Človek sa ozaj už na nič nemôže spoľahnúť.

(Šak to je jedno, jak sa to volá, znôška somarín.)


Milí čitatelia (ak mi teda ešte nejakí ostali),

zhlboka sa nad(ý)chnite (aj ja sa) a ideme na to. Teda ja idem zajtra na San Andres a vy si asi budete škrabať pupok, alebo čo iné slušní ľudia robia v jarnú nedeľu.

Poskytnem vám včul v skratke pomyselný prelet nad kukučím hniezdom (som trochu dyslektická, tak dúfam, že to bude zrozumiteľné a navyše mi vynecháva klávesnica) a tým myslím udalosťami posledného storočia, o ktoých som sa zabudla zmieniť. Prd zabudla, keď sa riadne zamestnáte, začnete platiť dane a riešiť gynekologické problémy, ani vám neostane toľko voľného času na blogovanie o kokotinách.

Poďme na vec. Minulý rok v auguste som si konečne našla prácu (a aj mi zaplatili, chápete, to je tu úspech) v škole. Ako francúzštinárka. Vlastne som učila predškolákov, ale tu v Kolumbii také niečo ako detstvo vôbec neuznávajú, posadia dvojročné deti do lavice a tlačia do nich šesť hodín denne matematiku, španielčinu, angličtinu, francúzštinu, prírodné a sociálne vedy a obed. Zo školy ich vypustia o tretej, kedy dýchavičné školské autobusy rutinne vyrážajú do ulíc Bogoty a načínajú poobednú zápchu. Nechcite si predstaviť, koľko hodín denne majú stredoškoláci.

Popojedem podruhé. Ja som vždy chcela byť učka, takže som sa úprimne potešila, keď som získala lukratívne zamestnanie v prominentnom vzdelávacom ústave (fakt to bol ústav – sme tam boli fakt jak takí pacoši, ani vychádzať z areálu sme nemohli) a so slušným platom – aj uniformu som prežrela, lebo čo iné mi ostávalo, aj keď mi ju strhli z platu tie kurvy. A bola fakt škaredá, jak domček v prérii. Hanbila som sa prvé tri mesiace na ulici niekomu aj do očí pozrieť, ale potom som si zvykla a na každého, kto čumel, som vyzývavo a nenávistne zazerala.

Ako vám to tu píšem, som čerstvo slobodná (minulý týždeň som dala výpoveď a už od stredy nerobím) a velice si to užívam (a môj frajer tiež, lebo už nemusí počúvať náreky o práci a znášať stresové výkyvy). Akože, práca to bola super, deti sú super (biologické hodiny tik tik tik nie sú až tak super), našla som si tam konečne kamošky (kolumbijské ženy sú téma na samostatný článok), na vstávanie o 5:40 som si zvykla a praktikujem aj vo voľnom čase, aj na pracovný čas od 7:30 do 17:00 bez prestávky, lebo ani na obede nemáte nárok na voľno, musíte učkovať a tváriť sa, že vám nie je srdečne u riti, či Pedro zožral poliefku alebo ju len vylial pod stôl, ale na fašistický režim, kde nemôžete vyliezť z areálu školy a furt vám prijebaná telocvikárka nazíza do kabinetu, že čo robíte, aby vás mohla dobre ohovoriť v riaditeľni, tak tieto lahôdky mi ozaj chýbať nebudú.

Sorry za moju popletenú syntax a otrasný literárny free-style, ale už je to minimálne 40 piatkov, čo som nič porádne po slovensky nevypotila. Je to tragédia, hovorím piatimi jazykmi (sa mi už ani do úst nezmestia) a ani jedným poriadne. A poondila sa mi klávesa s dlhým ypsilonom. Nehorázne. Tento počítač pojebaný nemá ani dva roky a už sa na ňom všetko kazí, prvá zamávala na diaľku sieťová karta (píšem vám tu len z milosti božej, lebo môj muž mal jednu na usbčku, to ja by som na to neprišla, že sieťová karta sa dá kúpiť na kľúči, no ale veď dobre, od toho sme dvaja, aby sme sa týmto drsným svetom nemuseli pretĺkať osamotení a v ľútostivej izolácii našich nedostatočných znalostí. Ja viem zase čo to o anglickej gramatike, nemyslite si, že som úplne blbá. Ježiš, zase som odbočila od témy a bez smerovky.) a včul dlhé tvrdé y. Tak diky. Najradšej by som ním plesla niekomu o hlavu. Tým počítačom. Tomu, čo mi ho predal.

No a čo jako? Jáj. Na učkovaní je očividne najlepšie to, že máte platené prázdniny. Ale aj najhoršie, lebo vtedy majú prázdniny úplne všetci, takže je to high season a všade je hlava na hlave, najmä v Karibiku. A keď máte prázdniny a bývate bežne v Bogote, to si píšte, že hneď prvý voľný deň vyštartujete na pobrežie. Ak teda zoženiete posledný lístok na predražený autobus, nedajbože milionársku letenku.

A čo inak? No, vydržala som aj pracovať, aj som sa kurevsky veľa naučila (né jak na brigáde) a ani ma nevyhodili ako podaktorých, dokonca sa tvárili smutne, že odchádzam (aj keď niektorí to určite tento piatok oslávili, najmä moja jebnutá supervízorka) a že chceli, aby som s nimi pracovala aj budúci rok. No, dikičko, povedala som ja, ale moja sestra sa vydáva (pičovina, ale nechcela som tvrdiť, že mi umiera babička, aj keď to je náhodou pravda) a budúci rok chcem dokončiť magisterské (to je tiež pičovina, nechcem, ale urobím to, lebo viete, ako sa veci majú, s bakalárom si každý riť vytrie, a to akože s vami osobne, ne s vaším papierom), takže prášim na rodnú hrudu hneď a zaraz a návrat je v nedohľadne.

V skutočnom svete idem na ostrov San Andres, potom koncom mája do Californie a odtiaľ dolu do Mexika a smerom naspäť do Kolumbie, kde sa v júli zrazím s mojou Schwester a jej frájom. To bude. Z nejakého dôvodu sa s nami rozhodla cestovať aj pani matka (moja svokra), ktorá je síce super, ale ak máte aj vy super svokru, určite viete, koľko entuziazmu je asi tak v spoločnej dovolenke s vašou sestrou, frajermi a ňou. Kriste pane. No, na druhej strane, s rodinou akú mám ja som si radšej zahryzla do jazyka a zdržala sa poznámok, obzvlášť po tom, čo môj dúfajme nastávajúci vyhlásil, že cestovať s jeho mamou je úplne popiči. Podľa mňa si aj tak domyslel, ale aspoň sme to nerozpitvávali, božechráň. V Južnej Amerike sa radím do matky neobúvať, nech by to bola aká chce semetrika, lebo to sú len problémy pre vás.

Na rodnú hruď sa chystám až v polovici septembra a to s neveľkým nadšením. Niežeby som chcela niekoho uraziť, ale čím dlhšie som preč, tým menej mi všetci a všetko chýbajú. Občas mám také tie záchvevy, ale chápeme sa. Alebo nie? To len ja som taká sketa? Ja si aspoň priznám otvorene a na rovinu, že po troch mesiacoch budeme mať zase všetci všetkých akurát tak po krk, obzvlášť rasistických tiet, antisemitských babičiek a premúdrelých bratancov a ich nenarodených aj narodených detí. A trápnych fotiek s prvými topánočkami na facebooku. Čo si neuvedomujú, že to nie je na facebook, ale na facepalm?

V poslednom odstavci zabilancujem a udelím nevšednú radu do života. Po roku spoločného spolužitia viem, že najdôležitejšia vo vzťahu je trpezlivosť a uznať vlastnú chybu (čím partnera v dnešných dňoch nadbytku potešíte viac než pelendrekom s melónovou príchuťou), že pičoviny v dome sa exponenciálne množia (a že dom môžete pokojne zariadiť nábytkom zo smetiaka – docielite tak híkanie návštev, že “Tvoj byt je taký umelecký!”), že nie všetky vzťahy vydržia a že rozchody dobrých priateľov niekedy bolia skoro tak ako vaše vlastné. Že úprimnosť je preceňovaná, najmä keď sa jedná o cenu šiat, koré ste si kúpili minule v centre, že každá z nás je niekedy bojovníčka a inokedy fiflena, len mužom stále nedochádza, že nemôžeme byť stále napružené jak Xena, lebo niekedy treba byť aj za peknú krehotinku, aby sa oni mohli cítiť ako Herkules, prípadne Kristus Spasiteľ (v prípade, že sa vy správate ako Mária Magdaléna).

A teraz tá rada do života: drogy sú dobré a treba ich vyskúšať a tí čo tvrdia opak, o tom prd vedia. Niežeby som vás nahovárala na heroín a crack a čo ja viem čo nebezpečné, ale ak práve nie ste nastávajúci schizofrenik, dať si sem tam hríbiky či extázu z vás rozhodne blázna ani feťáka neurobí. Dohovorila som, očakávam slavobrány a komentáre.

O živote: nekoherentne


Dlho sme sa nevideli, tak vám ujasním pár detailov. Žijem v Bogote s mojím kolumbijským hippie frajerom a áno, klape nám to a nie, nepredal ma do bordelu. Bežná rutina: vyrábame po večeroch šperky z drátu a korálok, pozeráme filmy (ja len prvých desať minút, lebo potom šťastne zaspím na jeho mäkkom bruchu) a hráme sa Age of Empires.

Bohužiaľ, musím vám povedať, počas písania tohto záživného úvodu som celkom zabudla, čo som chcela povedať.

Tu sa hovorí, že uletela mi holubica. Se me fue la paloma. No ale už je aj naspäť, aj s olivovou ratolesťou v papuli, či vlastne zobáčiku. A holubica hovorí:

Bárskto mi už mazal medové motúzy popod nos a gratuloval mi k môjmu životu. Že aká som ja úžasná, lebo žijem v zahraničí a cestujem a bla bla. Ale nezaspávajme na vavrínoch. Tak poporade: odísť do inej krajiny, keď tam na vás čaká niekto s otvorenou nádržou náručou a poriadnym vzdelaním a teda nádejou na ekonomické zázemie, je to najľahšie na svete. (Ok, rodičovskú paranoju teraz vynechajme.) Ak si myslíte, že vy by ste to neurobili, ste na omyle. Aj ja som si to myslela. Že kam by som sa ja jebala.

Na druhej strane, zdvihnúť kotvy a zamávať na diaľku pre mňa vždy bolo ľahšie než predstavovať fešákov rodine, kamarátkam a rôznym kruhom známych, ktorí hodnotiaco pokukujú, potiahnu si z cigarety a zahlásia “teší ma” tónom, ktorý naznačuje opak.

A cestovanie. Že uáu, život v Kolumbii. Tak viete, keď som sem išla, pýtala som sa frajera, či je možné, aby sme s vecami z letiska prešli transmileniom (miestny metrobus) bez toho, aby nás okradli a zavraždili. Povedal, že možné to je. Seriózne, za môj pobyt ma okradli raz. Vytiahli mi mp3 z vačku. Hotovo. (To, že pred týždňom kvôli telefónu skoro zavraždili kolegu, teraz nerozoberajme. To je Chapinero.)

Môj dobrodružný život momentálne pozostáva z toho, že chodím do práce a z práce a občas do centra, cez víkend, najmä s cieľom doplniť zásoby matrošu na ručné práce. Moja práca je plná nudných horenosov, ktorí v riti boli a hovno videli (niekoľkým teraz krivdím, ale oni aj tak nevedia po slovensky, takže čo), ale zato sú si nabetón istí, že autobusom by v živote nešli, lebo och, to je strašné niečo, oni len taxíkom. Že chudobní predávajú v transmileniu orechy? Hanebnosť a nikto im nič nepovie. Že bezdomovci pýtajú mince? Odporné. Za prezidenta menom Uribe, najmä v 90-tych rokoch a začiatkom 2000, tu fungovali takzvané spoločenské čistky, kedy paramilicionári upaľovali bárs aj celé domy s deťmi, ženami, pudlíkmi (sorry, to bol dosť blbý vtip) a tak ďalej. Keď počúvam mojich kolegov rozprávať o chudobnej a hladnej vrstve spoločnosti, mám dojem, že najradšej by už aj škrtli zápalkou.

Boha ti, ale ani o tom som nechcela. Všetci si myslia, aká je moja existencia zaujímavá len preto, že žijem na inom kontinente, ale…

Chcela som povedať, že žijem veľmi nudný život. Sedím na prdeli v Bogote, džgám sa pukancami, vstávam o pol piatej, chodím domov o piatej – šiestej, priberám, no žalostné. (Nie že by som chcela, aby na mňa skočili nejakí sopliaci s nožíkmi, ako sa tu stáva.) Toto nie je žiadne cestovanie, vážení, toto je šedivosť najvyššieho rangu. Akoby som bola kancelárska myš, len mám k tomu aj trápnu uniformu a na obed nemôžem vysť z areálu školy.

Nie je to odvážne. Je to obyčko, normálka a tak.

Nechcem zase bezcieľne pičovať, ja mám s mojou prácou taký love/hate vzťah a keď ma práve nikto nebuzeruje, nemám problém, ale chápete, je to zlatá klietka.

Ja chcem žúžo dobrodrúžo a flákať sa s hipíkmi a fajčiť trávu bárs aj ráno, lebo nevadí, že zaspím.

Som nomád. Cítim sa ako Cigáni na zimovisku – neviem sa dočkať jari, kedy zase potiahneme ďalej.

O lobotómii


Každý piatok poobede, keď sedím v autobuse a čakám, kedy nás vypustia, na lakti mi zaspáva dieťa, ktoré síce učím, ale na ktorého meno si ani po pol roku nespomínam, vonku sa horúčava chystá zmeniť na dážď…každý piatok sa najviac teším na to, že si vyzlečiem uniformu a do pondelka sa nebudem musieť vrátiť do školy.

Celý víkend bez predstierana, že sa mi páči niečí obrázok (Väčšina detských obrázkov je hrozná. Deal with it.), bez hladkania spotených hlávok a bez nutnosti zasiahnuť, keď sa niečí spratok začne hádzať o zem. A bez odmeňovania poslušnosti. (Poslušnosť je v školstve najoceňovanejšia komodita, ktorou deti operujú – lenže deti nechápu, že vy ich necepujete preto, že poslúchať je správne, ale preto, že ste unavení, chcete ísť domov za frajerom, chcete proste svoju výplatu, lebo šetríte na cestu do Mexika a navyše aj vás na schôdzi každý pondelok drbú jak posledného chudáka, tak čo máte robiť. Odkedy deti prestali pomáhať rodičom na poli, musia si vytrpieť nejaké to psychické násilie, kým sa vymania z okov povinného vzdelávacieho sytému.)

Viete, mať prácu je skvelé. Umožňuje vám to zapodievať sa blbosťami, akoby to boli reálne problémy. Ja mám tú výhodu, že moja práca má aj nejakú spoločenskú pridanú hodnotu, lebo učiteľov si tu, narozdiel od Slovenska, vážia. Lenže veselo mi z toho bolo asi tak prvé dva mesiace – keď som prekonala existenciálnu priepasť nezamestnanosti, uvedomíla som si, že v práci neformujem detské osobnosti, lež vymývam mozgy a likvidujem tvorivosť. (“Malý kôň žltou, veľký kôň modrou! Počúvaš ma vôbec, Matias?!”) A že vymývajú mozog aj mne. Nielen moje deti nebohé, ale aj ja, musíme mať uniformu. Dnes nám napríklad zakázali nosiť šál. Definujú nám farbu topánok, farbu pančúch (!), farbu vlasov (skúste mať ružové pramienky…ani učke výtvarnej to neprešlo), vadia im tetovania, pírsingy v nose a na tvári, proste všetko, čo pre vzdelanie vôbec nie je podstatné. Chlapci si musia strihať vlasy na krátko. To, že niektorým dievčatám padá ofina do očí a nič nevidia, nikomu neprekáža.

Všetky nóbl školy tu majú trápne pseudozahraničné názvy ako Anglická škola, Kolumbijsko-britské gimnázium, Rochester school (to čo znamená? odkazujú snáď na Edwarda Rochestera z románu Charlotte Bronte, ktorý zamkol svoju šialenú manželku na povale, kým spriadal plány na sobáš s nič netušiacou Janou Eyrovou? To nie je práve morálny vzor pre deti…), ale školu Gabriela García Márqueza by ste hľadali zbytočne.

Inštitucionálne vzedalie, priatelia, je rovnaké peklo pre učiteľov, ako pre deti. Okrem toho, že nám aspoň platia, haha. O priečku vyššie, sme si pomohli, to vám poviem. Alternatívy ako call centrum, kde platia polovicu a intelektuálna stimulácia klesá na tri body zo sto, prípadne jazykovka, ktorá vám pre istotu nezaplatí vôbec a najme vás, aj keď je tesne pred bankrotom…no ja neviem. Tá škola mi aspoň hradí zdravotné poistenie.

Lenže ani tie peniaze nenahradia to, že s vami niekto jedná ako s človekom. (A nechá vás pre Kristove rany v kurevskej zime si nechať na krku šál!) No, porozprávajme sa o tom znovu, keď už budem v tom Mexiku.

Opakujem si: Práca, kde platia, je dobrá práca. Mám víza. Dávajú nám obedy (aj keď raz do mesiaca máme všetci hnačku a zvraciame z podozrivej sladkokyslej omáčky…) a vozia nás školským autobusom. Nič to, že namiesto o piatej odchádzame pravidelne o pol šiestej, lebo čakáme na nejakého kokota, čo si myslí, že to vyhral, ak robí až do šiestej. (“Take a candy! I´m so happy for you,” povedala na to moja ruská kolegyňa.)

Nič to, že vymývam mozgy, ešte som mohla vymývať aj zbytky kokakoly z dna pohárov. Nič to, že sa každý piatok poobede cítim ako po lobotómii, nič to, že každý pondelok nenávidím všetky deti sveta. Aj toto pominie. Pozdravujem z Kolumbie.