Životné osudy, boj proti prudérnosti a elegantné existencie


Ako si tu tak sedím, ďatlujem, popíjam nelegálny rum a ignorujem skučiaceho psa (ona by najradšej bola stále vonku, ale to potom kedy mám pracovať blogovať?), rozhodla som sa rozpovedať vám ďalšiu príhodu z môjho prapodivného života tu v Bogote. Prihodím aj niekoľko motívov, ktoré by som zoči voči nikdy rozvíjať ani nezačala. Takže ak o mne nechcete vedieť všetko, choďte si čítať radšej iný blog, lebo my sme tu úprimní.

Ten nelegálny rum vás určite zaujíma, takže tým začnem. Tu u nás sa rozhodne neoplatí kupovať rum v obchode, pretože dane sú tu vysoké jak šlak. Neoplatí sa ani kupovať shoty v bare, pretože tam je 70% chlastu pančovaného a niekedy sa aj priotráviť môžete. (Pamätáte na českú metanolovú krízu?) Oplatí sa ísť do nelegálnej predajne, kde vám predajú alkohol bez daní (rum “Abuelo” – “Dedko” stojí asi 9 dolárov, teda 7 éčiek, Baccardi, či koľko céčiek tam mám pichnúť, len o dva doláre viac – no nekup to!) a značkový. Ten rum by v normálnom obchode stál asi 35 dolárov. Takže morálku za klobúk a šup tu na podpultový trh pri cintoríne!

Ďalšia vec, ktorá mimochodom ohľadom Kolumbie nie je až tak fasa, je to, že všetko zelené zlato je tu indica, ktorá má narkotické účinky. To je výborné pre pacientov s bolesťami, ale na párty je to poněkud neželané. Ja mám síce z toho celkom rauš (aj halucinácie, čo je ojedinelé), ale za tú ospalosť neviem či to stojí – včera sme si ráno zapálili a ja som bola odrovnaná na celý deň – prespala som asi deväť hodín. Takže kým drahý nedonesie nejakú sativu, dámy a páni, nefajčím. Teda nie. Fajčím iba pred spaním. Novio sa s touto myšlienkou pozoruhodne rýchlo stotožnil, ale to len preto, lebo si myslí, že mám nábeh na schizofréniu. Ja si myslím, že som len celkom bežne bláznivá. Navyše som minule čítala, že súvis medzi trávou a urýchleným rozvojom schizofrénie nie je až tak stopercentný, ako sa pôvodne myslelo.

Ale to je jedno. Ďalšia vec. Odkedy som začala brať antikoncepciu (nízkohormonálnu), mám zníženú chuť na sex, čo je poněkud na obtiaž. Niežeby som si to neužila, alebo nedosiahla orgazmus (som vám vravela, že toto bude otvorený článok!), ale chápete, až tak sa mi nechce. (Ak to nechápete, totálne vám závidím, lebo aj ja som to tak predtým mala!) Takže, prosím, solicitujem vaše zaručené a osvedčené rady, babské recepty, návody, odporúčania na tabletky a drogy s afrodiziakálnymi účinkami. Zatiaľ sme si na otestovanie kúpili viagru, lebo tá spôsobuje zvýšené prekrvenie pohlavných orgánov a to aj u žien. (Šetríme si to na výročie.)(Akože to sme chceli vyskúšať už keď sme sa stretli, lebo ani jeden z nás nikdy viagru nebral, ale nejako sme nestihli.)

Inak máme v pláne len návštevu stánku nemravnosti – nie, nejdeme do bordelu, ale dostali sme v meste papierik s reklamou na také to miesto, kde si zaleziete do izbietky a púšťate si porno. A hoci náš stupeň intimity je úctyhodne vysoký (akože štíme spolu v sprche, ďalej už sa asi ani ísť nedá…)(no a čo, každý ští v sprche a sprchovať sa spolu aj šťať v sprche je ekologické. Navyše, je to naša sprcha, tak čo sa staráte!)(Ale ak plánujete prísť na návštevu, nebojte, pre návštevy máme druhú kúpeľnu.), porno sme spolu ešte nepozerali. Ja si myslím, že to nie je veľmi vzrušujúce, ale bohovsky ma zaujíma, ako vyzerajú ľudia, čo na také miesta chodia. Mám taký drobný predpoklad, že sa tam akurát tak schuti zasmejeme. Viete, dlhodobé páry musia vymýšľať stále nové a originálne formy obveselenia, aby sa nezačali spolu nudiť, no a v lunaparku už sme boli. (O blowjobe na ruskom kole už som vám rozprávala?)

*Inak ako som si tak preklikla na facebook – všimli ste si, že Obama ošedivel?

Posledný príbeh – v utorok sme vyliezli z brlohu a šli do zona rosa – ružovej zóny. Nie je to bohužiaľ žiadne hniezdo neresti, je to iba fancy barová zóna, kam chodia prachatí stretnúť iných prachatých, s ktorými by mohli chodiť na večere na 150.000 pesos za jedno jedlo. My sme sa tam vyskytli, lebo v jednom bare bol language exchange event – dozvedeli sme sa to zo stránky couchsurfingu. Ja už som skoro zabudla rozprávať po francúzsky a tak som reku že idzme si trocha pokonverzovať. Vlezné o šiestej zdarma, podnik narvaný, hudba nahlas, akože na rozhovory nič extra, ale akože dobre, akcia na pivo dva kusy za cenu jedného, takže naše deravé vrecko to až tak neožobračilo. Poviem vám, samí košieľkoví a blúzkaté, všetci super elegantní a distingvovaní jak riť. Rozpovedala som náš príbeh lásky asi desiatim ľuďom, pretože obviously, ja som tam bola najexotickejší zjav – v tomto prostredí totiž ani čierna Haiťanka s obrovským afrohárom nie je žiadna exotika, však. A samozrejme, nikto nechodí do Kolumbie len tak. Väčšina ľudí bola na študijnom pobyte alebo čo vo Francúzsku a rozprávali velice rozkoš(ate)ne – dve mladé ženy, s ktorými som sa rozprávala, mi so smutným povzdychom povedali, že Francúzi smrdia a sú egoisti a že oni tam veru na mužov šťastie nemali. Pri tých slovách sa nádejne rozhliadli po okolí, lebo očividne prišli uloviť gringa – neúspešne.

Spomenula som, že ten môj je inžinier – to ste mali vidieť tie majáky v očiach! Keby môjho Novia tieto dve Blúzky videli, iste by sa ani na drink pozvať nenechali. A taký je život, nič nie je tým, čím sa zdá.

Potom sme vylézli a hľa, pred barom (v utorok!) šora ako za komunizmu na pomaranče a vlezné zrazu 20 tisíc. Viete čo, môj bežný nákup v potravinách stojí zhruba 7000. Tak si zrátajte. Pokonverzovali sme ešte chvíľu s dákym mladým, čo sa pristavil, či nemáme trochu trávy na predaj (nemali sme, ale podelili sme sa), podarovali naše modré vstupné pásky a domov išli autobusom.

A teraz, vážení, idem venčiť toho psa.

…som doma…?


Oscilujem. Všetkým tvrdím, že som ešte jednou nohou v Indii, a tým, čo vedia, že druhou som už v Kolumbii. Čo k tomu viac povedať? (Že keby som mala tri nohy ako muži, viete si domyslieť, ktorou by som stála na Slovensku.)

Chcete počuť viac o Indii? Poďte so mnou na kávu a spýtajte sa. Ale už ma začína unavovať odpovedať na neotázkové poznámky typu “Ja viem, že je to ohromné kutúrne bohatstvo, ale mňa to tam nikdy nelákalo…”

(A to by mňa prečo malo zaujímať?)

Napokon, mňa to vlastne nikdy nelákalo nikam, respektíve, vždy ma to lákalo všade, jedno kam, nuž a niekde som sa s trochou šťastia a kopancom od osudu (aj ja som fatalista) vyterigala. A ešte som nebola nikde, kde by sa mi nepáčilo. Podľa mňa je to vec vnútorného nastavenia.

A ešte tá, že: “Je tam naozaj taký bordel?”

Prosím, AKÝ? Ako u nás? Ako vo Francúzsku? Ako vo Vizoviciach po festivale? Chcete po mne nejaké enviromentálne zhodnotenie, porovnanie krajín, kde som bola, alebo stav riešenia odpadovej otázky danej krajiny? Meh.

Alebo sa chcete len cítiť, že niekde je to horšie, než doma? Asi vás sklamem. (Lebo vás možno pošlem do prdele pozrieť sa na vlastné oči.)

Ale čo. Väčšina ľudí sa ako vždy opýta, ako bolo, ale odpoveď ich v skutočnosti nezaujíma (akonáhle začnem vetu, otočia sa a začnú rozhovor s niekým iným, prípadne ma prerušia vlastným meaningful insightom), niektorí si preklikajú fotky a potešia ma lajkom.

Lenže ja čoraz viac zisťujem overujem svoju prvotnú teóriu, že skúsenosť z cestovania je neprenosná.

Môžete mať lajknutých tristo facebookových stránok o cudzích krajoch, sledovať päťsto cestovateľských blogov (viac alebo menej klišovitých, však)(za lowlight pokladám články na spôsob “O drzých opičkách v Angkor Wate”, ojojoj, aké milučké), ale pokiaľ ste nikdy nevytiahli päty z pohodlia dovči zabezpečenej cestovkou, prípadne ste boli najďalej na týždeň v Jadrane (áno, áno, na tej super pláži, kam chodíte už päť rokov…), asi s vami nedokážem zdieľať…nič.

Ale kurva piči, zase som negatívna.

V skutočnosti ide o to, že mám PMS, kozy ma bolia, jak keby ma prešiel traktor, v škole mám nervák (už ste počuli tú šťastnú novinu, že dokončím semester?) a na Ukrajine sa schyľuje k vojne, z čoho mi je do plaču. (Inokedy som cynik, ale teraz – berúc do úvahy vyššie uvedené PMS – som obzvlášť ľútostivá. A navyše to nie je v piči riti v Líbyi – či Lýbii vlastne – ale tu za humnami!)

Aha. A v Indii bolo popiči.

Mimojazdom, čo robíte so zážitkami, ktoré nie sú zverejniteľné už ani v relatívne anonymnej blogerskej komúne komunite? Nechávate si ich pre seba? Píšete fikciu? Zamykáte blog? Alebo máte druhý, necenzurovaný dark side blog, ako bolo módou pred pár rokmi a mali to tak aj ľudia, ktorí nemali čo a pred kým skrývať?

Takže tak.

Týmto znovuzahajujem aktívnu fázu môjho cyklu. A tiež návrat k zemitému vyjadrovaniu v štýle môjho myslenia. (Načas) dovidenia, pseudoumeleckosť. Aj tak nám to spolu nesvedčalo, keďže si o hlavu nižšia než ja.

Katalogizácia nádeje 2014


Tento rok konečne zmením svoj život.

Nie, neprestanem jesť (ani v noci), nezačnem držať diétu a pravdepodobne ani nezačnem cvičiť (ani na klavíri, bohužiaľ).

Tú radikálnu zmenu docielim tak, že sa presťahujem na iný kontinent.

A budem žiť, ako ja chcem. Budem mať veľa skvelého sexu, budem chodiť viac tancovať než piť, no tiež sa budem viac oddávať omamným látkam a alkoholickým nápojom. Budem veľa pracovať.Pravdepodobne budem chodiť viac do prírody.

Na nepodstatné veci sa vykašlem, budem sa obliekať extravagantnejšie (začala som hneď dnes tým, že som si dala modrobiele pásikavé gate a šál v žiarivých farbách kolumbijskej vlajky), aby som nezapadla v dave krásnych žien a viac sa flákať. A vykladať si nohy na stôl a nebudem nosiť opätky a hotovo. Budem veľa čítať a menej sa trápiť. (A nebudem, nebudem a nebudem sa cítiť previnilo kvôli mojim rodičom. Môj život, moje rozhodnutia.)(Ale zase nebudem úplný zmrd a budem im pravidelne písať.)

Zbavím sa slovenského negativizmu a nebudem viesť morózne reči.

Začnem tým, že v nedeľu odletím do Indie.

ImageObrázok som nakradla na internete.

Nie je odveci dať si poldeci


Dúfam, že sa zajtra najebete aspoň tak, ako ja minulý týždeň (či kedy). Mala som tu kamoša z Brazílie a v rámci ukazovania mesta som s ním pila varené víno, varenú medovinu, pivo a borovičku. Bol to skvelý večer v delikátnej spoločnosti a v závere mi A. kúpil vodu, počkal, kým som sa vyzvracala na to pódium pred Manderlákom a odprevadil ma na autobus. Inu, gentleman.

Už dlho sa vám chystám niečo povedať, ale ešte stále som si ten koncept v hlave celkom neujasnila a tak opäť ostaneme pri planých rečiach.

Bolo by pekné priniesť nejakú neošúchanú bilanciu na tému “rok sa s rokom zišiel” a bla bla bla, lenže všetci vieme, že sú to len kecy (nie je “c” náhodou mäkká spoluhlásky? tak píše sa teda keci?) – ja osobne, keďže poznám jednu filozofiu, podľa ktorej cyklický čas (teda že rok skončí a začne druhý a tak dokola) slúži na vnútornú obnovu a že koncom cyklu je všetko naopak a vládne chaos (a preto sa pri oslavách konca roku kedysi páni prezliekali za otrokov a opačne)(aspoň sa to tvrdí), tento čas využívam na nadmernú konzumáciu chleba s kačacou masťou (vlastne to bola husokačka) a kyslými uhorkami. Diétu možno držať po celý rok a toto je rovnako dobrá výhovorka, prečo sa nekresťansky nažrať, ako každá iná. Keď sme pritom, idem si dať linecký koláčik, počkajte ma tu.

Medzičasom som si vybavila víza do Indie a to napriek tomu, že som zle vyplnila formulár (ale kto sa v tom dočerta má vyznať) – odchádzam za necelé dva týždne. Hm. Niežeby som sa netešila, lenže som akási flegmatická a ľahostajná a zase mám problém ráno vôbec vstať z postele. V nedeľu ma zobudil priamy prenos omše z rádiobudíka, viete si to predstaviť? A ja som taká uondaná, že som radšej počúvala tie reči dobrú polhodinu, než že by som to rovno vypla. (No dobre, bola som mierne fascinovaná rečníckym prejavom pána farára, bolo to dosť smiešne. Ale na môj vkus mudroval príliš dlho, akoby nevedel, aké sú limity ľudskej sústredenosti.)

Ja to však viem a preto vám dám na záver už len jednu silvestrovskú radu:

Nekrájajte mrkvu najebaní, lebo si ufaklíte kus nechtu ako ja. A sotva pritom vyzeráte ako Jamie Oliver, aj keď sa tak cítite.

She won´t let you fly, but she might let you sing.


Povedala som “TO” mame.

Spýtala sa ma, či si nekúpime klubovú kartu do kina na budúci rok a ja som sa nezmohla na nič lepšie. Jednoducho som nemohla klamať, beztak ma žiadna dobrá výhovorka nenapadla. Rekcia bola podľa očakávania, odmietavá.

“Mami, ja asi pôjdem do Kolumbie,” hovorím s pohľadom upreným do neznáma a v duchu dodávam, nie asi, ale určite.

“KEDY?”

“Začiatkom apríla.”

“Tatovi si už o tom hovorila?”

“Nie, ja som vám to chcela povedať až po Vianociach, ale keď sa pýtaš na ten preukaz…”

“Líštička, ja si myslím, že to rozhodne nie je dobrý nápad,” hovorí tónom, ktorý naznačuje, že zdrobnenina môjho mena má slúžiť na zdôraznenie môjho postavenia. Dcéra, neopováž sa! Lenže časy, kedy som si nedovolila urobiť veci, s ktorými moji rodičia nesúhlasili, sú už preč. Vale, poslušnosť!

“A čo škola? Je to nebezpečná krajina…a čo si vôbec myslíš, že tam budeš robiť?”

“Učiť angličtinu a francúzštinu.”

“Jasné, lebo ty ani nie si native speaker…tam môžeš učiť tak akurát slovenčinu.”

“No a čo, Noviov kamoš z Rakúska tam tiež učí angličtinu, tak čo. A študovať môžem aj tam. Naše vzdelanie aj tak stojí za starú botu…”

“Líštička, ja s tým nesúhlasím,” krúti hlavou a mračí sa, “aspoň si dokonči školu…a prečo nepríde on sem?”

“Oni mi ho sem nepustia, s tými vízovými podmienkami…a ja tu nechcem teraz trčať ešte rok a pol, kým sa najbližšie uvidíme.”

“To je také prísne? …načo je to potom všetko dobré? Načo potom robíš veci, čo ťa bavia? Načo ideš do Indie? Všetko zahodíš…aké tam máš možnosti?”

“Ale čo zahodím? A aké mám tu možnosti? Kde tu môžem robiť? Tu sa nedá robiť veda a nedá sa tu žiť z toho…a tu ma tiež nikde nezamestnajú…tak to mám zajedno, aspoň budeme spolu.”

Krúti hlavou.

“On je pre mňa dôležitejší, než dokončiť nejaké štúdium na bratislavskej Filozofickej fakulte.”

S tým, že kopa mojich spolužiakov načas vypadla do zahraničia a žiadny z nich si neťažkal, že mali radšej ostať doma a pekne poporiadku doštudovať, už nestihnem vyrukovať, pretože sa otočí a odíde z izby. Povie mi už len:

“Ešte sa o tom porozprávame.”

Napokon však so mnou zájde do kina (na Lore) a večer sa veselo bavíme, tvárime sa, že sa nič nedeje.

“Moja španielčinárka ma dnes pochválila a povedala, že kým odídem, ešte ma naučí všetky časy, aby som to už vedela. Inak keby si sa chcela učiť po španielsky,” nadškrtnem, lebo moja mama často hovorieva, že by si pridala ešte nejaký jazyk, “ona je fakt super.”

“Necháš mi ju tu?” povie ľahkým tónom, ale potom si uvedomí, že vlastne zastáva nesúhlasný postoj a zachmúrene dodá: “Ale ja s tým nesúhlasím, to ešte preberieme.”

Kúpi dva lístky, ale preukaz Filmového klubu si vypýta len jeden, bez toho, že by sa na mňa spýtavo pozrela.

Adaptabilnosť som zrejme zdedila po nej.

Mračka vo veci


Ako má človek povedať svojim rodičom, že sa chce odsťahovať na iný kontinent?

Pozerám sa na nich a je mi ich ľúto. Nespočetne krát otec od novín zlostne rečnil, že sa máme odsťahovať, lebo táto spoločnosť to nikdy nikam nedotiahne. Postupom času čoraz menej a menej chápem, čo mu vlastne tak vadí. Máme svoje problémy, ale haló, čo tak trocha perspektívy? Ešte stále sme na tom dosť dobre.

Asi nečakali, že ich vezmeme doslova.

Ale ja mám zase vzťah na diaľku a nemienim si ho nechať rozložiť na molekuly nejakým dokončovaním mizerného štúdia na katedre bez úrovne. Na čo to je dobré? Keď inak nepôjde, vrátim sa neskôr. A ak pôjde, vyštudujem vonku. Osobne dúfam, že pôjdem.

Túžim po svetlých zajtrajškoch. Chcem, aby Novio šiel domov a našiel si prácu, aby som za ním mohla prísť. Prelom januára – februára strávim v Indii na študijnej ceste, v marci mám ďalší pooperačný ultrazvuk, ktorý by bolo dobré ešte stihnúť, taktiež zájsť k zubárovi, očnej a podobné praktické veci. Usilovne porozmýšľať o poistkách a porozprávať sa s ľuďmi v banke.

Prerušenie štúdia je vraj maličkosť, stačí vyplniť jeden formulár.

Ale čo s rodinou?

Mám im to povedať pred Vianocami, alebo po Vianociach? Pred Indiou alebo po Indii? Alebo až keď budem mať letenku a prerušenú školu?

Mám si vybaviť antikoncepciu? Nepredpisujú náhodou tabletky len na tri mesiace dopredu?

Chcem už byť v apríli, objímať sa s Noviom a piť spolu čaj a cítiť jeho kožu na mojej koži. Chcem byť s ním a nemusieť nikam odchádzať.

Keď sa vrátim z Indie, budem na mizine (ale dobrá správa je, že už som našetrila limitnú sumu  na prežitie tam, ou jé), no Novio sľúbil, že mi kúpi letenku. Plánujem to tak na koniec marca.

Ach bože. Už aby to bolo. Ako to dovtedy vydržím?

A ako, preboha ako to mám doma oznámiť?

Ešteže nemajú vysoký tlak, aspoň neriskujeme infakrt. A perlička, jedna časť rodiny ani nevie, že mám niekoho v Kolumbii. (Eh, sú tak nejak rasistickí, tak som ich tým nezaťažovala.)

* * *

Na záver: ak ste aj vy jeden z tých ľudí, čo na všetkom zlom vidia niečo dobré, pozrite si toto video: klik sem.

White Room Story


I sing the body electric,
I sing the body electric, baby.
I sing the body electric,
Sing the body electric,
I’m on fire…

(Lana Del Rey, Body Electric)

Bangkok

V ten deň ma Novio udrel do hlavy dvermi od kufru na taxíku a niekoľko hodín sme strávili sediac v parku, ja som si pridržiavala ľad v sáčku v rohu čela, pred očami som mala hviezdičky a uvažovala som o otrasoch mozgu.

Novio diskutoval o biznise s K. a ja som mlčala, pretože som nechcela byť za hlúpu. Po niekoľkých hodinách sa K. zdvihol a vzal si taxík domov. My sme vyšli po schodoch luxusného nájomného domu – E. sa stále neobjavoval, takže pôvodný plán prespať uňho dostával trhliny. Skusmo som stlačila kľučku bytu. Otvorené.

“Ty si génius,” povedal mi.

Nepomyslela som si nič. Bola som tu a teraz v jedinom bode a ten bod bolo miesto, kde sa moja lebka plánovala rozskočiť.

O pár minút sme si už nahí prepletali končatiny v bielej izbe.

Odrazu Novio vyskočil; v zámku zaštrngali kľúče.

“E. už je tu!” povedal a rýchlo na seba začal hádzať šaty. Lenivo som sa prikryla plachtou a čakala. Hlasy v kuchyni nezneli ako priateľské privítanie. Obliekla som sa a pokúsila som sa šarmatne sa vynoriť z izby.

Novio v kuchyni vysvetľoval majiteľovi bytu, čo tam robíme. Netuším, ako docielil, že nás nevyrazil aj s dverami; ale Novio to s ľuďmi vedel. Perfektne za každých okolností. Majiteľ niekam odišiel a my sme sa vrátili do postele. O desať minút opäť zaštrkotal odomykaný zámok a my, opäť nahí, sme sa zase museli chvatne obliekať. Tentokrát to bol E. a za ním majiteľ bytu so zmluvou. E. nevyzeral prekvapený, že ma vidí. E. vo všeobecnosti nebol človek, ktorý by dával prekvapenie najavo. Alebo hocičo iné. E. bol pozorovateľ, vždy prívetivý a slušný, no hoci to bol Noviov priateľ z viacerých ciest, nemala som z neho príliš dobrý pocit. Bolo to niečo v jeho očiach, akoby kalkuloval a odhadoval, čo na vás platí. Znervózňoval ma, no Noviovi som to nikdy nepovedala. Napokon, E. ma nechal bývať v byte, ktorý prenajal a sám zaplatil a na nič sa nepýtal. Mohla som sa na niečo sťažovať?

“You´re his friend, so you´re my friend as well,” povedal.

Začalo mi dochádzať, že Novio má toho za sebou o dosť viac než ja.

* * *

Muži pozorne sledovali, ako pripravujem mäso na panvici. Vysvetlila som E., že najprv musí rozohriať trochu oleja, kúsky mäsa osmahnúť a potom podliať trochou vody. Usmieval sa a vyzeral zvedavý, akoby to nikdy nevidel. V živote nepripravoval mäso na panvici. Pokrčila som plecami a smiala som sa na jeho obdivných poznámkach.

Najedli sme sa a vypili fľašu whiskey a potom sme si zapálili.

Odrazu som sa cítila unavená. Moje ruky boli tak ťažké, že som ich neudržala na stole ani v lone. Podchvíľou som sa zasmiala a udržovala som zdvorilú konverzáciu, hoci som nebola príliš uvoľnená – bolela ma hlava, všetko sa mi točilo a kým E. bol príjemný, hoci mierne podozrivý (ale napokon, mnohí Aziati sa tak správajú, možno sú to len črty ich tváre, či mimika), jeho obchodný partner bol vyslovený hlupák. V nasledujúcich dňoch to mnohokrát potvrdil.

* * *

Novio ma uložil do postele a kým odišiel do kuchyne, hladil ma po chrbte a po rukách. Dostala som triašku. Necítila som sa vyslovene zle, no niečo so mnou nebolo v poriadku. Zuby mi cvakali a po celej koži som cítila modrý ľadový oheň. Podlhovastné kryštáliky sa vlnili ako morské riasy a chladili a jemne štipkali moju pokožku.

To bolo celkom príjemné a ja som sa smiala, no Novio mi neskôr povedal, že sa vtedy obával o moje mentálne zdravie. Nikdy som pred ním neskrývala svoje myšlienky, rozhodne nie tie, ktoré by poukazovali na odchýlky v mojom myslení a cítení, takže ma veľmi prekvapilo, keď mi po niekoľkých mesiacoch povedal, že si až neskôr uvedomil, že som šialená a že ho to svojím spôsobom vydesilo.

Bratislava / Hanoi

“Nie je to tak,” povedala som mu na to, “ja som veľmi racionálny človek. Ale aj tak, svoje šialenstvo si hýčkam. Mám to rada. Tie stavy, keď cítim chvenie v koži a v pľúcach a nemusím preto nič urobiť, príde a odíde to, kedy chce. Viem sa ovládať.”

Napokon, milujem ho aj preto, že moje šialenstvo kultivuje a rozvíja smerom, ktorý sa mi páči. Páči sa mi kĺzať sa po vlnách pocitov, ktoré prichádzajú samé od seba. Páči sa mi, ako ma drží v objatí a ako mi elektrizuje koža pod jeho dotykom a ako sa moja myseľ roztápa. Páči sa mi, ako sa ma pýta, čo cítim a ako presne to prebieha. Páči sa mi, ako vysoko sa spolu vieme dostať.

Páči sa mi experimentovať s mojím vedomím. Niekedy premýšľam, či sa jedného dňa celkom neroztrieštim na kvapky dažďa…vtedy je dobré mať pri sebe niekoho, kto dokáže byť mojou formou a udržať ma v celku. L. je taký človek, no či je taký aj Novio, uvidím až časom.

Bangkok

Postupne modrý oheň prestal byť príjemný. Triasla som sa a svaly sa mi sťahovali nezávisle na mojej vôli. Začala som sa báť.

“Estas cruzada,” povedal mi. Nefajči už na alkohol. “Neboj sa, som s tebou.”

To bolo prvý krát, čo sa o mňa Novio postaral, ako bolo treba. Držal ma a hovoril so mnou, kým som nezaspala.

* * *

Na druhý deň sme sa milovali v bielej izbe, v bielych prikrývkach, oproti zrkadlu. Páčilo sa mi pozerať sa striedavo do mojich vlastných a do jeho očí a vidieť nás zo všetkých uhlov. Objímali sme sa a smiali a Novio rukou zavadil o moje opuchnuté čelo. Bolelo ma ako čert.

“Why do you hurt me all the time?”

“Because I love you.”

Také bolo naše prvé ľúbim ťa.