Nervy mám!


Moja hladina adrenalínu siaha po strop a čochvíľa vyrazí dieru do strechy ako nejaký emocionálny gejzír. Mám podozrenie, že som zabudla zbaliť niečo dôležité, lebo v batohu mám ešte stále miesto. (Ale čo? Mám spacák, stan, saténový župan, podväzky, aj depilátor, tak čo to môže byť?!) Každých päť minút si pripomínam, že mám ešte v chladničke antiku. Lepšie povedané, stoh antiky v navlhnutých krabičkách, lebo v chladničke sa na zadnej stene zráža voda. Vďaka bohu za tie príroduvraždiace nepriedušné plastové vrecúška.

Liečivá som nadžgala do kozmetickej taštičky kabely a napokon ich nebolo až tak veľa, to len tie krabičky majú veľa vzduchu.

Pretriedila som staré kokotince zakladače a vyhodila kopu papierov; všelijaké výsledky vyšetrení s nápisom “Odniesť kožnej lekárke”, listy o prijatí na gymnáziá, vysokú, do kúpeľov, o prijatí prihlášky, zdvorilé odmietnutia prijatí na gymnáziá, bankové výpisy spred štyroch rokov, letáčiky o možnostiach kreditných kariet, návody na samovyšetrenie prsníkov…dokonca aj výsledky Monitoru 9 (!) a nejaký diktát.

Stihla som sa rozlúčiť s celou rodinou (fajn, tak okrem jedného bratranca) a vyobjímať väčšinu kamarátov.

Nestihla som spratať klavír, rozlúčiť sa s L., ani nechať si nafotiť akty. (Som chcela a myslite si, čo chcete. Dúfam, že sa v Kolumbii príliš nevyžeriem, ako mi sústavne hrozí moja drahá mať.)

Mám nervy. Nemôžem spať. Čo musím ešte urobiť?

Take it easy.


Alebo: Tento článok nie je pre naivky.

* * *

Ale čo má žena robiť, keď je jebnutá?

Na to, samozrejme, neexistuje odpoveď, nie, nie, pretože existuje celá paleta odpovedí! (Vedeli ste, že paleta sa po anglicky povie “gamut”? Dosť divné, nie?)

Ženy ako ja to obvykle riešia tak, že sa posúvajú ďalej a ďalej, zošalievajú viac a viac…a zošalievaním rozhodne nemyslím, že odmietajú vyjsť z domu bez šálu, hoci aj takú kamarátku som mala. A kľúčovým zistením v tomto procese je samozrejme to, že nie je cesty späť. (Čiže ďalšie klišé.)

No.

* * *

Moja kamarátka má chlamýdie (nie tá ošálená, toto je iná) a cudzie gaťky v pracom koši sú na otázku “Odkiaľ sa vzali?” asi lepšia nápoveda, než 50:50 z Milionára.

“Ale to neznamená, že sa na to teraz vykašlem, len proste…” objasnila mi minule situáciu, “keď ja ho aj chápem, akože, ja poslednou dobou nemám veľmi chuť na sex…”

“…ale tak kondóm by si dať mohol, ne?”

* * *

Ďalší sa mi zveril, že keďže sa už roky stará o svoju psychicky chorú ex (ktorá chce, aby boli opäť spolu), neverí, že si nájde normálny vzťah. A že jeho mama by chcela, aby sa oženil s tou, s ktorou práve chodí. Tá síce zjavne psycho-ex toleruje, ale na druhej strane sa mu s ňou nepostaví.

* * *

Tretia hrá rolu špinavej-kurvy-rozvracačky-rodín. Samozrejme otecko polročného decka je v tom nevinne a celé je to jej chyba. Popri hojnom komplimentovaní jej zadku už takmer rok hádže aj perly ako “Ale ja ich neopustím.” Jeho frajerka pred časom na otázku o sobáši odpovedala: “Načo, aby sme sa mohli za polroka rozvádzať?”

* * *

Existuje niečo, čo muži neznášajú viac než žiarlivosť?

A existuje niečo, čomu ženy veria menej než svojej intuícii?

She won´t let you fly, but she might let you sing.


Povedala som “TO” mame.

Spýtala sa ma, či si nekúpime klubovú kartu do kina na budúci rok a ja som sa nezmohla na nič lepšie. Jednoducho som nemohla klamať, beztak ma žiadna dobrá výhovorka nenapadla. Rekcia bola podľa očakávania, odmietavá.

“Mami, ja asi pôjdem do Kolumbie,” hovorím s pohľadom upreným do neznáma a v duchu dodávam, nie asi, ale určite.

“KEDY?”

“Začiatkom apríla.”

“Tatovi si už o tom hovorila?”

“Nie, ja som vám to chcela povedať až po Vianociach, ale keď sa pýtaš na ten preukaz…”

“Líštička, ja si myslím, že to rozhodne nie je dobrý nápad,” hovorí tónom, ktorý naznačuje, že zdrobnenina môjho mena má slúžiť na zdôraznenie môjho postavenia. Dcéra, neopováž sa! Lenže časy, kedy som si nedovolila urobiť veci, s ktorými moji rodičia nesúhlasili, sú už preč. Vale, poslušnosť!

“A čo škola? Je to nebezpečná krajina…a čo si vôbec myslíš, že tam budeš robiť?”

“Učiť angličtinu a francúzštinu.”

“Jasné, lebo ty ani nie si native speaker…tam môžeš učiť tak akurát slovenčinu.”

“No a čo, Noviov kamoš z Rakúska tam tiež učí angličtinu, tak čo. A študovať môžem aj tam. Naše vzdelanie aj tak stojí za starú botu…”

“Líštička, ja s tým nesúhlasím,” krúti hlavou a mračí sa, “aspoň si dokonči školu…a prečo nepríde on sem?”

“Oni mi ho sem nepustia, s tými vízovými podmienkami…a ja tu nechcem teraz trčať ešte rok a pol, kým sa najbližšie uvidíme.”

“To je také prísne? …načo je to potom všetko dobré? Načo potom robíš veci, čo ťa bavia? Načo ideš do Indie? Všetko zahodíš…aké tam máš možnosti?”

“Ale čo zahodím? A aké mám tu možnosti? Kde tu môžem robiť? Tu sa nedá robiť veda a nedá sa tu žiť z toho…a tu ma tiež nikde nezamestnajú…tak to mám zajedno, aspoň budeme spolu.”

Krúti hlavou.

“On je pre mňa dôležitejší, než dokončiť nejaké štúdium na bratislavskej Filozofickej fakulte.”

S tým, že kopa mojich spolužiakov načas vypadla do zahraničia a žiadny z nich si neťažkal, že mali radšej ostať doma a pekne poporiadku doštudovať, už nestihnem vyrukovať, pretože sa otočí a odíde z izby. Povie mi už len:

“Ešte sa o tom porozprávame.”

Napokon však so mnou zájde do kina (na Lore) a večer sa veselo bavíme, tvárime sa, že sa nič nedeje.

“Moja španielčinárka ma dnes pochválila a povedala, že kým odídem, ešte ma naučí všetky časy, aby som to už vedela. Inak keby si sa chcela učiť po španielsky,” nadškrtnem, lebo moja mama často hovorieva, že by si pridala ešte nejaký jazyk, “ona je fakt super.”

“Necháš mi ju tu?” povie ľahkým tónom, ale potom si uvedomí, že vlastne zastáva nesúhlasný postoj a zachmúrene dodá: “Ale ja s tým nesúhlasím, to ešte preberieme.”

Kúpi dva lístky, ale preukaz Filmového klubu si vypýta len jeden, bez toho, že by sa na mňa spýtavo pozrela.

Adaptabilnosť som zrejme zdedila po nej.

Mračka vo veci


Ako má človek povedať svojim rodičom, že sa chce odsťahovať na iný kontinent?

Pozerám sa na nich a je mi ich ľúto. Nespočetne krát otec od novín zlostne rečnil, že sa máme odsťahovať, lebo táto spoločnosť to nikdy nikam nedotiahne. Postupom času čoraz menej a menej chápem, čo mu vlastne tak vadí. Máme svoje problémy, ale haló, čo tak trocha perspektívy? Ešte stále sme na tom dosť dobre.

Asi nečakali, že ich vezmeme doslova.

Ale ja mám zase vzťah na diaľku a nemienim si ho nechať rozložiť na molekuly nejakým dokončovaním mizerného štúdia na katedre bez úrovne. Na čo to je dobré? Keď inak nepôjde, vrátim sa neskôr. A ak pôjde, vyštudujem vonku. Osobne dúfam, že pôjdem.

Túžim po svetlých zajtrajškoch. Chcem, aby Novio šiel domov a našiel si prácu, aby som za ním mohla prísť. Prelom januára – februára strávim v Indii na študijnej ceste, v marci mám ďalší pooperačný ultrazvuk, ktorý by bolo dobré ešte stihnúť, taktiež zájsť k zubárovi, očnej a podobné praktické veci. Usilovne porozmýšľať o poistkách a porozprávať sa s ľuďmi v banke.

Prerušenie štúdia je vraj maličkosť, stačí vyplniť jeden formulár.

Ale čo s rodinou?

Mám im to povedať pred Vianocami, alebo po Vianociach? Pred Indiou alebo po Indii? Alebo až keď budem mať letenku a prerušenú školu?

Mám si vybaviť antikoncepciu? Nepredpisujú náhodou tabletky len na tri mesiace dopredu?

Chcem už byť v apríli, objímať sa s Noviom a piť spolu čaj a cítiť jeho kožu na mojej koži. Chcem byť s ním a nemusieť nikam odchádzať.

Keď sa vrátim z Indie, budem na mizine (ale dobrá správa je, že už som našetrila limitnú sumu  na prežitie tam, ou jé), no Novio sľúbil, že mi kúpi letenku. Plánujem to tak na koniec marca.

Ach bože. Už aby to bolo. Ako to dovtedy vydržím?

A ako, preboha ako to mám doma oznámiť?

Ešteže nemajú vysoký tlak, aspoň neriskujeme infakrt. A perlička, jedna časť rodiny ani nevie, že mám niekoho v Kolumbii. (Eh, sú tak nejak rasistickí, tak som ich tým nezaťažovala.)

* * *

Na záver: ak ste aj vy jeden z tých ľudí, čo na všetkom zlom vidia niečo dobré, pozrite si toto video: klik sem.

Fragmenty X


“Dnes si obzvlášť krásna.”

“Čo ja viem, necítim sa dnes bohvieako nádherne.”

“Ale ako na teba svieti svetlo a máš strašne modré oči.”

“Hm. Ďakujem.”

“Neovuluješ náhodou?”

* * *

(Setting: Maľujem sa pred zrkadlom v kúpeľni a skypujem – notebook mám na parapete.)

“Môže byť?”

“Ehm…ja nemám rád make up. A páčiš sa mi bez make upu.”

“Nie je to dobre?”

“Je to dobre, ale ja to nemám rád. Hnusne to chutí.”

“Ale to je teraz jedno, ako to chutí, ide o to, akoto vyzerá. Čo ten rúž?”

“No…ja neviem…vždy vyzeráš dobre…”

“Mám si ho dať dole?”

“To som nepovedal, len, ja…si krásna ako vždy. Ale s make upom vyzeráš staršia.”

“Aha. No ja sa maľujem, keď idem do práce a musím sa obliecť slušne. To vyzerá čudne, keď je to bez make upu.”

“To sa mi asi preto zdá, lebo v Kolumbii ženy nosia strašne veľa make upu. Tak ja neviem…”

“Vieš čo? Teraz mám pocit, že by som sa mala odmaľovať.”

“Ale nie, to som nemyslel tak…”

“Ja asi nejdem do tej školy.”

Smeje sa. “Ty sa tak dlho chystáš a keď už si hotová, tak tam nejdeš?”

“Nechce sa mi. Chcem sa s tebou radšej rozprávať.”

Pravda je taká, že si nie som istá, či ten make up fakt nevyzerá čudne.

* * *

Čítam podmienky na udelenie víza do Schengenu. Sťažka ich prekladám do angličtiny; doklady, letenky, rezervácie hotelu, účel cesty, pozývacie listy, poistka, poplatky, výpis z účtu, doklad o pravidelnom príjme za posledných 6 – 12 mesiacov, preukázateľný dostatok prostriedkov na pobyt. V prepočte 5000 euro. (Čistá buzerácia.)

“Mi amor, oni mi tie víza nedajú. Iliane trvalo pol roka, kým ich dostala a mala tých 5000 na účte a aj tak jej to zamietli. A ona mala frajera v Nemecku a mala od neho pozývací list aj všetko. Proste ich nedostanem. Nikto nechce Kolumbijčanov v Európe, nás nikde nechcú.”

“To nie je o Kolumbijčanoch.”

“Tak cudzincov. Skurvená Európska únia…”

“…”

“Nemám šancu, mám na letenky a nejako naškrabem na víza, môžem si požičať niečo od priateľov, ale 5000 mi nikto nepožičia, to je non sens, to nedám.”

“Ukludni sa, toto nikam nevedie. Nejako to vymyslíme. Tak alebo onak…”

“Nedajú mi to. A ja ťa potrebujem. Ja chcem byť s tebou. Ani veľmi nemám rád Vietnam. Nepáči sa mi toto mesto, odkedy som tu, mám samé problémy…index znečistenia vzduchu je dnes 250, chápeš, nedá sa tu ani dýchať, chcem ísť za tebou do Európy a najlepšie hneď, kašlem na to, že som zaplatil školné.”

(V Bratislave je ten index 42. Novio dostal zápal pľúc, len čo prišiel do Hanoja.)

“Počkaj no veď, toto nám teraz nepomôže. Musíme byť praktickí a nejako to oné, totok.”

“Ale ja tie víza nedostanem.”

“Ja viem. A čo teraz, to ma prestaneš milovať, keď tu nebudeš presne 3. marca, ako si si naplánoval?”

“Nie, ja ťa nikdy neprestanem milovať.”

“Tak potom čo? Nejako to urobíme. …no…ja nemám také konexie diplomatické, aby som toto vyriešila a nemám ani 5000 euro…”

“Nikto nemá 5000 euro.”

Mlčíme. Ani ja neverím, že tie víza dostane. Spomeniem si na svojho bývalého, ktorý ma v Bratislave navštívil dva krát. Myslím na to, ako som sa tešila, že spolu cez leto prejdeme pešo cez Slovensko, ktoré som nikdy neprecestovala. Myslím na stav slovenskej vedy a na svoje vzdelanie. Myslím na svoje možnosti. Myslím na svoje zdravie. Myslím na svoju rodinu. Myslím na “správne rozhodnutia” a “priority”.

“Keď to nejde týmto smerom, pôjde to opačným.”

“Čo tým myslíš? Prídeš do Vietnamu?”

“To sotva, načo. Ale ja nepotrebujem víza do Kolumbie, dostanem 180 dní. A aj tak potrebujeme nejaké normálne riešenie, lebo víza sem by si tiež dostal maximálne na tri mesiace.”

“Mi amor, ty si z Európy, ty môžeš ísť hocikam.”

“Hej. Dá sa u vás študovať po anglicky?”

“Jasné! My máme výborné univerzity. A dá sa tu ľahko dostať štipendium. A mohla by si učiť angličtinu a francúzštinu.”

“Tak, myslím, že to by riešilo našu situáciu. Môžem prerušiť štúdium tu a skúsiť to tam. Ak to nepôjde, môžem sa vrátiť. Ale vieš…moja rodina ťa bude nenávidieť, ak kvôli tebe nedoštudujem. Moja mama kladie vzdelanie na prvé miesto.”

Moji rodičia pravdepodobne vyletia z kože. Prvú reakciu tipujem na: “Ty si sa ZBLÁZNILA?” Odpoveď znie áno.

“Nie vždy majú rodičia pravdu. Doštuduješ…kúpim ti letenku a vybavím ti štipendium. Doma si viem nájsť prácu…a tiež tam môžem doštudovať. A mám v Bogote byt, máme kde bývať. Prenajímal som ho, aby som mohol posielať peniaze môjmu dedkovi, ale… A je pekný, dosť veľký, dvojposchodový.”

Myslím, že tie dve poschodia som zle rozumela. Moja španielčina je predsa len slabá.

“A naučíš sa perfektne po španielsky, za mesiac to budeš mať.”

“Za mesiac asi nie. Ale tak za rok…”

“Chcem s tebou niečo vybudovať. Chcem s tebou mať rodinu.”

Pozeráme sa na seba a ja premýšľam o tom, či je to možné a či je to plauzibilné. Napokon, čo sa tak môže stať? Môžem “stratiť” pár mesiacov či rokov. Ale napokon…nechcela som už dlho odísť do zahraničia? Nehovorím si už tri mesiace, že som mala ostať v Kambodži? Nezúfam si nad tým, že som nešla študovať do zahraničia? Nebanujem za mojím Noviom? A aj keby nám to nevyšlo, bola by to skúsenosť. Kultúrna, jazyková, životná.

Moji úbohí rodičia z toho zrejme ošedivejú.

Ale nie vždy je dobrý nápad dať na dobré rady.

(Už mám všetkého)Po krk.


A vy? (Dnes začínam od konca.)

Ja (ďakujem za opýtanie) som trochu v pohode a trochu v sračkách. Za posledný týždeň som si dovolila zo štyri krát stráviť noc v nalievárni a potom som musela počúvať výchovné kecy, akoby som nevedela, že jednou z podmienok prežitia je sem tam sa vyspať. Veď dobre, povedala som alibisticky, chodím von s ľuďmi, čo sa so mnou dokážu baviť aj o niečom inom než len o tom, že som naničovatá a nedodržiavam želanú frekvenciu upratovania. Obzvlášť iritujúce je to, keď mi o vysávaní a utieraní prachu káže moja mama, ktorá ani poriadne nevie, ako zapnúť vysavač. (U nás upratuje primárne otec.) Vlastne som ju už roky nevidela s prachovkou.

Mne, naproti tomu, je jedno, keď mám na kresle kopu neposkladaným šiat, pretože takéto veci jednoducho prehliadam. Keď sa niekomu nepáči, nech neleze do môjho dúpäťa. Trápia ma filozofické problémy sveta a moje trasúce sa stehná. Navyše, pivo prospieva ľadvinám. Najmä Plzeň.

Lenže vec sa má tak, že v stredu som oplieskala VŠETKO, čo som mala v peňaženke (a nebolo to málo), vyslopala mrte borovičiek a pív a ani som sa netackala. Vážení, mám problém návyk! Toho som sa vždy bála, pretože akonáhle máte návyk, miniete na alkohol oveľa viac peňazí. Na druhej strane, preriešila som s LL všetky vzťahové záležitosti, zhodnotili sme, že je všetko riadne na piču, potľapkali sa po ramenách a ráno sa pobrali spať do svojich respektívnych príbytkov.

Lenže moja náladová sínusoida je vo vrchnom limite (či ako sa tomu hovorí) len dokiaľ sedím v bare a inak mi je celé dni smutno neveselo. “Ticho, ty šlapka,” bavím sa so svojím srdcom, “toto nikam nevedie…” (Ale veľmi to nepomáha.)

Moja mama si zjavne myslí, že môj Novio je prechodná fáza a poukazuje na to nevhodnými poznámkami. Úryvok z konverzácie:

“Kde si zase bola celú noc?”

“S kamarátom sa rozišla frajerka, tak som ho utešovala.”

“To si ho ako utešovala? Tak aj ty sa teraz rozídeš?”

“Choď do riti.”

(…)

Je zrejmé, že tieto rozhovory majú vždy nepríjemnú dohru. Ale čuduje sa hádam niekto, keď sa ma dotkne, že komentuje našu spoločnú fotku slovami: “Ako sa vytešuje z teba…ako Tarzan a Jane…” !?

Ale na záver, aby ste si nemysleli, prihodím niečo na zveľadenie optimistického svetonádoru:

Chcete vidieť líštičku strkať hlavu do piesku snehu? Ak sa vám nechce pozerať celé video, prekliknite si na cca 2:09. To vám asi postačí.

Dovi dopo.