Životné osudy, boj proti prudérnosti a elegantné existencie


Ako si tu tak sedím, ďatlujem, popíjam nelegálny rum a ignorujem skučiaceho psa (ona by najradšej bola stále vonku, ale to potom kedy mám pracovať blogovať?), rozhodla som sa rozpovedať vám ďalšiu príhodu z môjho prapodivného života tu v Bogote. Prihodím aj niekoľko motívov, ktoré by som zoči voči nikdy rozvíjať ani nezačala. Takže ak o mne nechcete vedieť všetko, choďte si čítať radšej iný blog, lebo my sme tu úprimní.

Ten nelegálny rum vás určite zaujíma, takže tým začnem. Tu u nás sa rozhodne neoplatí kupovať rum v obchode, pretože dane sú tu vysoké jak šlak. Neoplatí sa ani kupovať shoty v bare, pretože tam je 70% chlastu pančovaného a niekedy sa aj priotráviť môžete. (Pamätáte na českú metanolovú krízu?) Oplatí sa ísť do nelegálnej predajne, kde vám predajú alkohol bez daní (rum “Abuelo” – “Dedko” stojí asi 9 dolárov, teda 7 éčiek, Baccardi, či koľko céčiek tam mám pichnúť, len o dva doláre viac – no nekup to!) a značkový. Ten rum by v normálnom obchode stál asi 35 dolárov. Takže morálku za klobúk a šup tu na podpultový trh pri cintoríne!

Ďalšia vec, ktorá mimochodom ohľadom Kolumbie nie je až tak fasa, je to, že všetko zelené zlato je tu indica, ktorá má narkotické účinky. To je výborné pre pacientov s bolesťami, ale na párty je to poněkud neželané. Ja mám síce z toho celkom rauš (aj halucinácie, čo je ojedinelé), ale za tú ospalosť neviem či to stojí – včera sme si ráno zapálili a ja som bola odrovnaná na celý deň – prespala som asi deväť hodín. Takže kým drahý nedonesie nejakú sativu, dámy a páni, nefajčím. Teda nie. Fajčím iba pred spaním. Novio sa s touto myšlienkou pozoruhodne rýchlo stotožnil, ale to len preto, lebo si myslí, že mám nábeh na schizofréniu. Ja si myslím, že som len celkom bežne bláznivá. Navyše som minule čítala, že súvis medzi trávou a urýchleným rozvojom schizofrénie nie je až tak stopercentný, ako sa pôvodne myslelo.

Ale to je jedno. Ďalšia vec. Odkedy som začala brať antikoncepciu (nízkohormonálnu), mám zníženú chuť na sex, čo je poněkud na obtiaž. Niežeby som si to neužila, alebo nedosiahla orgazmus (som vám vravela, že toto bude otvorený článok!), ale chápete, až tak sa mi nechce. (Ak to nechápete, totálne vám závidím, lebo aj ja som to tak predtým mala!) Takže, prosím, solicitujem vaše zaručené a osvedčené rady, babské recepty, návody, odporúčania na tabletky a drogy s afrodiziakálnymi účinkami. Zatiaľ sme si na otestovanie kúpili viagru, lebo tá spôsobuje zvýšené prekrvenie pohlavných orgánov a to aj u žien. (Šetríme si to na výročie.)(Akože to sme chceli vyskúšať už keď sme sa stretli, lebo ani jeden z nás nikdy viagru nebral, ale nejako sme nestihli.)

Inak máme v pláne len návštevu stánku nemravnosti – nie, nejdeme do bordelu, ale dostali sme v meste papierik s reklamou na také to miesto, kde si zaleziete do izbietky a púšťate si porno. A hoci náš stupeň intimity je úctyhodne vysoký (akože štíme spolu v sprche, ďalej už sa asi ani ísť nedá…)(no a čo, každý ští v sprche a sprchovať sa spolu aj šťať v sprche je ekologické. Navyše, je to naša sprcha, tak čo sa staráte!)(Ale ak plánujete prísť na návštevu, nebojte, pre návštevy máme druhú kúpeľnu.), porno sme spolu ešte nepozerali. Ja si myslím, že to nie je veľmi vzrušujúce, ale bohovsky ma zaujíma, ako vyzerajú ľudia, čo na také miesta chodia. Mám taký drobný predpoklad, že sa tam akurát tak schuti zasmejeme. Viete, dlhodobé páry musia vymýšľať stále nové a originálne formy obveselenia, aby sa nezačali spolu nudiť, no a v lunaparku už sme boli. (O blowjobe na ruskom kole už som vám rozprávala?)

*Inak ako som si tak preklikla na facebook – všimli ste si, že Obama ošedivel?

Posledný príbeh – v utorok sme vyliezli z brlohu a šli do zona rosa – ružovej zóny. Nie je to bohužiaľ žiadne hniezdo neresti, je to iba fancy barová zóna, kam chodia prachatí stretnúť iných prachatých, s ktorými by mohli chodiť na večere na 150.000 pesos za jedno jedlo. My sme sa tam vyskytli, lebo v jednom bare bol language exchange event – dozvedeli sme sa to zo stránky couchsurfingu. Ja už som skoro zabudla rozprávať po francúzsky a tak som reku že idzme si trocha pokonverzovať. Vlezné o šiestej zdarma, podnik narvaný, hudba nahlas, akože na rozhovory nič extra, ale akože dobre, akcia na pivo dva kusy za cenu jedného, takže naše deravé vrecko to až tak neožobračilo. Poviem vám, samí košieľkoví a blúzkaté, všetci super elegantní a distingvovaní jak riť. Rozpovedala som náš príbeh lásky asi desiatim ľuďom, pretože obviously, ja som tam bola najexotickejší zjav – v tomto prostredí totiž ani čierna Haiťanka s obrovským afrohárom nie je žiadna exotika, však. A samozrejme, nikto nechodí do Kolumbie len tak. Väčšina ľudí bola na študijnom pobyte alebo čo vo Francúzsku a rozprávali velice rozkoš(ate)ne – dve mladé ženy, s ktorými som sa rozprávala, mi so smutným povzdychom povedali, že Francúzi smrdia a sú egoisti a že oni tam veru na mužov šťastie nemali. Pri tých slovách sa nádejne rozhliadli po okolí, lebo očividne prišli uloviť gringa – neúspešne.

Spomenula som, že ten môj je inžinier – to ste mali vidieť tie majáky v očiach! Keby môjho Novia tieto dve Blúzky videli, iste by sa ani na drink pozvať nenechali. A taký je život, nič nie je tým, čím sa zdá.

Potom sme vylézli a hľa, pred barom (v utorok!) šora ako za komunizmu na pomaranče a vlezné zrazu 20 tisíc. Viete čo, môj bežný nákup v potravinách stojí zhruba 7000. Tak si zrátajte. Pokonverzovali sme ešte chvíľu s dákym mladým, čo sa pristavil, či nemáme trochu trávy na predaj (nemali sme, ale podelili sme sa), podarovali naše modré vstupné pásky a domov išli autobusom.

A teraz, vážení, idem venčiť toho psa.

Večerné správy


I.

Chcela som napísať: posledný, s kým som sa vyspala, kým som stretla Novia, mal iniciály PS. Potom som si uvedomila, že som na niekoho zabudla. Ten niekto – v posteli bol nanič a ešte aj pointu mi pokazil.

II.

Keď nabudúce budete namiesto seminárky písať kokotiny na blog, možno vás uteší, že niektorí trávia čas napríklad natáčaním videí o špecifickej konštitúcii panenskej blany: klik.

Zaujímalo by ma, čo v USA robia na biológii; myslíte, že im púšťajú aj takéto? Lebo viete, multimédiá na hodine, to je dnes free&cool&in.

Stopy v nás


Then all the colours of the rainbow
Fell in my mind
I lost my mind long ago
Down that yellow brick road

Čo to je, čo po nás ostane vo svete?

je zlá otázka. My sme zo sveta a svet je z nás a nikam sa z neho nestratíme tým, že z neho odídeme.

Včera to bolo dvadsať rokov, odkedy umrel Charles Bukowski, obľúbený básnik hipsterov, snobov, intelektuálov i povaľačov.

Moje prvé stretnutie s ním sa odohralo pred rokmi, v jednom byte na Vajnorskej. Stretla som sa vtedy so starou známou z francúzskych čias a sedeli sme v malom bare; boli tam drevené stoly, knihy a zaprášené vetešnícko-starožitnícke artefakty, ako dnes vídať v každej druhej bratislavskej kaviarni. To bolo pred tým, než sa veteš stala cool. Pili sme pivo, ona fajčila, ja nie, niekto jej zavolal a okolo polnoci sme boli na ceste k jednému týpkovi.

Býval na druhom poschodí, pod balkónom parkoval služobným autom. Na stolíku v obývačke mal položené Bukowskeho básne.

V tú noc Z. odišla skoro a ja som skončila v posteli s týpkom. Nevyspala som sa s ním. Odišla som skoro ráno, strapatá a s rozmazanou linkou.

Myslím, že mi zavolal; pozval ma k sebe, navrhla som kávu vonku, už sme sa nikdy nestretli.bukowski

Doma som vytiahla z knižnice na podeste knihu Básní 1974 – 1978 a začala som čítať.

Dúfam, že starý mŕtvy Charles neodpočíva v pokoji, ale že řádí niekde v záhrobí, fajčí jednu od druhej a prekladá chlast sexom a dostihami.

I just don´t know what to do with myself


Poznáte ten skvelý pocit, keď (v čase PMS, podotýkam) chlapovi tri hodiny zúfalo rozprávate niečo, o čom pravdepodobne netúži nič vedieť, ale nemôže sa brániť, lebo sa rozhovor odohráva v písomnej podobe a on je práve offline, čiže sa vašimi pindami bude musieť zapodievať či chce alebo nie, a (Lebo na niektoré veci sa odpovedať musí!) keď vám napokon príde odpoveď, (s trochou citového vydierania) je to presne to, čo ste chceli počuť?

Muži sú niekedy úžasní. Najmä keď hovoria veci ako “Ty o tom vieš viac než ja” a “Akokoľvek sa rozhodneš, určite to bude dobre” a to napriek tomu, že vy by ste sa už samy poslali do riti, keby ste sa museli počúvať.

No. Čo sa týka dňa žien, pochybujem, že môj drahý o existencii takého sviatku vôbec tuší, ale povedzme si úprimne, ja sama sa o to pramálo zaujímam.

V piatok som sa neplánovane dala zaočkovať na žltú zimnicu (totiž, zaočkovať som sa plánovala, ale nie v piatok)(stojí to 52 euro, chápete? A vydrží 10 rokov. A je smrteľná. Ale to tvrdili aj o besnote – ešte dobre, že v čase, keď ma v relatívne krátkom slede pohrýzli papagáj a opica, som o tom nemala ani potuchy.) a zakázali mi 2 týždne piť, takže som sa v piatok nemohla dať na padrť podľa pôvodného plánu. Dokonca ma donútili ostať tam ešte 30 minút po očkovaní (keby ma náhodou šlahlo), ale ja som sa náhlila do práce a po štvrť hodine som už pelášila preč.

Nasleduje dobrá rada do života: upravte si pitný režim, lebo nedostatok tekutín spôsobuje demenciu vo vyššom veku! Tvrdí to mamin kolega, ktorý ešte dementný nie je (?) a tak ostáva nejasné, odkiaľ to vie.

Viete, čo mi napadlo? Ak si nenájdem inú prácu, mohla by som pracovať na erotickom chate. Beztak som grafoman a perverzná. Myslíte, že sa to dá aj bez kamery?

Bavila som sa o tom s L., ktorá povedala, že natáčať porno vynáša viac a že to sa jej zdá ako lepšia voľba. Lenže viete, ako to je, keby ma mal obhospodarovať nejaký Rocco Siffredi (vždy som si myslela, že je to Sigfredy, verili by ste?), asi by ma jeblo dočista. O také nemám záujem, bože uchovaj. Na plané reči by ma bolo, to akurát!

Okrem iného neviem, čo si vziať do Kolumbie. Teda pomimo spacáku, stanu, trekových topánok, čipkovaných negližé, saténového župančeka a podväzkových pančúch, samozrejme. Máte nejaké tipy a triky? (Mmj., dik za rady ohľadom sledovania blogov.) A nepoznáte niekoho v Miláne?

Opcionálny titulok


Okrem toho, že v dnešný deň umrel Stalin a narodil sa Mercator (to je ten, čo ako prvý nakreslil mapu guľatej zeme (a celkom dobre, lebo aj námorníci to používali, aj keď on nikdy na mori nebol, tak ktovie, ako to vypočítal, tie uhly a čiary všetky) a vymyslel, že séria máp sa bude volať atlas)(akurát že veľkosti nemal veľmi presné, napríklad Antarktída je v skutočnosti menšia a India väčšia), je dnes aj Popolcová streda. Znamená to, že všetci, ktorým ešte kresťanský cit nezakrnel, by mali držať pôst.

A čo v tom je akože pre nás? pýtate sa a ja odpovedám: “Popravde, nič.”

My pôst nedržíme, naďalej sa kŕmime, odmeňujeme sa za dokončenie prezentácie pred polnocou šálkou kakaa a džgáme sa treskou a syrovými niťami. No a čo, chudí ľudia majú viac vrások. (A tak im treba.)

Medzičasom sa mi všetky historky z Indie zdajú nudné a obohrané, keďže som ich rozprávala na niekoľko repríz už tristo razy (razov? ráz? krát??), takže si budete musieť počkať, kým ma prikvačí nostalgia.

Ale keďže tento blog je za posledné dva mesiace ako pole neorané, prípadne zarastená záhradka (podobne ako moje od Silvestra nevytrhané nohy, to s vami urobí vzťah na diaľku), asi to príliš neprekáža. Moji pravidelní čitatelia už isto aj tak ušli do teplých krajín nejakého fashion blogu.

Mimochodom, máte nejaký dobrý tip, ako sledovať mnoho blogov a neutopiť sa v nich? Ja momentálne sledujem cez The Old Reader, ale poviem vám, je to tak nahovno, že ani link sem na nich nedám. Vaše návrhy uvítam hlasným jasotom!

…som doma…?


Oscilujem. Všetkým tvrdím, že som ešte jednou nohou v Indii, a tým, čo vedia, že druhou som už v Kolumbii. Čo k tomu viac povedať? (Že keby som mala tri nohy ako muži, viete si domyslieť, ktorou by som stála na Slovensku.)

Chcete počuť viac o Indii? Poďte so mnou na kávu a spýtajte sa. Ale už ma začína unavovať odpovedať na neotázkové poznámky typu “Ja viem, že je to ohromné kutúrne bohatstvo, ale mňa to tam nikdy nelákalo…”

(A to by mňa prečo malo zaujímať?)

Napokon, mňa to vlastne nikdy nelákalo nikam, respektíve, vždy ma to lákalo všade, jedno kam, nuž a niekde som sa s trochou šťastia a kopancom od osudu (aj ja som fatalista) vyterigala. A ešte som nebola nikde, kde by sa mi nepáčilo. Podľa mňa je to vec vnútorného nastavenia.

A ešte tá, že: “Je tam naozaj taký bordel?”

Prosím, AKÝ? Ako u nás? Ako vo Francúzsku? Ako vo Vizoviciach po festivale? Chcete po mne nejaké enviromentálne zhodnotenie, porovnanie krajín, kde som bola, alebo stav riešenia odpadovej otázky danej krajiny? Meh.

Alebo sa chcete len cítiť, že niekde je to horšie, než doma? Asi vás sklamem. (Lebo vás možno pošlem do prdele pozrieť sa na vlastné oči.)

Ale čo. Väčšina ľudí sa ako vždy opýta, ako bolo, ale odpoveď ich v skutočnosti nezaujíma (akonáhle začnem vetu, otočia sa a začnú rozhovor s niekým iným, prípadne ma prerušia vlastným meaningful insightom), niektorí si preklikajú fotky a potešia ma lajkom.

Lenže ja čoraz viac zisťujem overujem svoju prvotnú teóriu, že skúsenosť z cestovania je neprenosná.

Môžete mať lajknutých tristo facebookových stránok o cudzích krajoch, sledovať päťsto cestovateľských blogov (viac alebo menej klišovitých, však)(za lowlight pokladám články na spôsob “O drzých opičkách v Angkor Wate”, ojojoj, aké milučké), ale pokiaľ ste nikdy nevytiahli päty z pohodlia dovči zabezpečenej cestovkou, prípadne ste boli najďalej na týždeň v Jadrane (áno, áno, na tej super pláži, kam chodíte už päť rokov…), asi s vami nedokážem zdieľať…nič.

Ale kurva piči, zase som negatívna.

V skutočnosti ide o to, že mám PMS, kozy ma bolia, jak keby ma prešiel traktor, v škole mám nervák (už ste počuli tú šťastnú novinu, že dokončím semester?) a na Ukrajine sa schyľuje k vojne, z čoho mi je do plaču. (Inokedy som cynik, ale teraz – berúc do úvahy vyššie uvedené PMS – som obzvlášť ľútostivá. A navyše to nie je v piči riti v Líbyi – či Lýbii vlastne – ale tu za humnami!)

Aha. A v Indii bolo popiči.

Mimojazdom, čo robíte so zážitkami, ktoré nie sú zverejniteľné už ani v relatívne anonymnej blogerskej komúne komunite? Nechávate si ich pre seba? Píšete fikciu? Zamykáte blog? Alebo máte druhý, necenzurovaný dark side blog, ako bolo módou pred pár rokmi a mali to tak aj ľudia, ktorí nemali čo a pred kým skrývať?

Takže tak.

Týmto znovuzahajujem aktívnu fázu môjho cyklu. A tiež návrat k zemitému vyjadrovaniu v štýle môjho myslenia. (Načas) dovidenia, pseudoumeleckosť. Aj tak nám to spolu nesvedčalo, keďže si o hlavu nižšia než ja.

Katalogizácia nádeje 2014


Tento rok konečne zmením svoj život.

Nie, neprestanem jesť (ani v noci), nezačnem držať diétu a pravdepodobne ani nezačnem cvičiť (ani na klavíri, bohužiaľ).

Tú radikálnu zmenu docielim tak, že sa presťahujem na iný kontinent.

A budem žiť, ako ja chcem. Budem mať veľa skvelého sexu, budem chodiť viac tancovať než piť, no tiež sa budem viac oddávať omamným látkam a alkoholickým nápojom. Budem veľa pracovať.Pravdepodobne budem chodiť viac do prírody.

Na nepodstatné veci sa vykašlem, budem sa obliekať extravagantnejšie (začala som hneď dnes tým, že som si dala modrobiele pásikavé gate a šál v žiarivých farbách kolumbijskej vlajky), aby som nezapadla v dave krásnych žien a viac sa flákať. A vykladať si nohy na stôl a nebudem nosiť opätky a hotovo. Budem veľa čítať a menej sa trápiť. (A nebudem, nebudem a nebudem sa cítiť previnilo kvôli mojim rodičom. Môj život, moje rozhodnutia.)(Ale zase nebudem úplný zmrd a budem im pravidelne písať.)

Zbavím sa slovenského negativizmu a nebudem viesť morózne reči.

Začnem tým, že v nedeľu odletím do Indie.

ImageObrázok som nakradla na internete.