Stopy v nás


Then all the colours of the rainbow
Fell in my mind
I lost my mind long ago
Down that yellow brick road

Čo to je, čo po nás ostane vo svete?

je zlá otázka. My sme zo sveta a svet je z nás a nikam sa z neho nestratíme tým, že z neho odídeme.

Včera to bolo dvadsať rokov, odkedy umrel Charles Bukowski, obľúbený básnik hipsterov, snobov, intelektuálov i povaľačov.

Moje prvé stretnutie s ním sa odohralo pred rokmi, v jednom byte na Vajnorskej. Stretla som sa vtedy so starou známou z francúzskych čias a sedeli sme v malom bare; boli tam drevené stoly, knihy a zaprášené vetešnícko-starožitnícke artefakty, ako dnes vídať v každej druhej bratislavskej kaviarni. To bolo pred tým, než sa veteš stala cool. Pili sme pivo, ona fajčila, ja nie, niekto jej zavolal a okolo polnoci sme boli na ceste k jednému týpkovi.

Býval na druhom poschodí, pod balkónom parkoval služobným autom. Na stolíku v obývačke mal položené Bukowskeho básne.

V tú noc Z. odišla skoro a ja som skončila v posteli s týpkom. Nevyspala som sa s ním. Odišla som skoro ráno, strapatá a s rozmazanou linkou.

Myslím, že mi zavolal; pozval ma k sebe, navrhla som kávu vonku, už sme sa nikdy nestretli.bukowski

Doma som vytiahla z knižnice na podeste knihu Básní 1974 – 1978 a začala som čítať.

Dúfam, že starý mŕtvy Charles neodpočíva v pokoji, ale že řádí niekde v záhrobí, fajčí jednu od druhej a prekladá chlast sexom a dostihami.

Reklamy

Take it easy.


Alebo: Tento článok nie je pre naivky.

* * *

Ale čo má žena robiť, keď je jebnutá?

Na to, samozrejme, neexistuje odpoveď, nie, nie, pretože existuje celá paleta odpovedí! (Vedeli ste, že paleta sa po anglicky povie “gamut”? Dosť divné, nie?)

Ženy ako ja to obvykle riešia tak, že sa posúvajú ďalej a ďalej, zošalievajú viac a viac…a zošalievaním rozhodne nemyslím, že odmietajú vyjsť z domu bez šálu, hoci aj takú kamarátku som mala. A kľúčovým zistením v tomto procese je samozrejme to, že nie je cesty späť. (Čiže ďalšie klišé.)

No.

* * *

Moja kamarátka má chlamýdie (nie tá ošálená, toto je iná) a cudzie gaťky v pracom koši sú na otázku “Odkiaľ sa vzali?” asi lepšia nápoveda, než 50:50 z Milionára.

“Ale to neznamená, že sa na to teraz vykašlem, len proste…” objasnila mi minule situáciu, “keď ja ho aj chápem, akože, ja poslednou dobou nemám veľmi chuť na sex…”

“…ale tak kondóm by si dať mohol, ne?”

* * *

Ďalší sa mi zveril, že keďže sa už roky stará o svoju psychicky chorú ex (ktorá chce, aby boli opäť spolu), neverí, že si nájde normálny vzťah. A že jeho mama by chcela, aby sa oženil s tou, s ktorou práve chodí. Tá síce zjavne psycho-ex toleruje, ale na druhej strane sa mu s ňou nepostaví.

* * *

Tretia hrá rolu špinavej-kurvy-rozvracačky-rodín. Samozrejme otecko polročného decka je v tom nevinne a celé je to jej chyba. Popri hojnom komplimentovaní jej zadku už takmer rok hádže aj perly ako “Ale ja ich neopustím.” Jeho frajerka pred časom na otázku o sobáši odpovedala: “Načo, aby sme sa mohli za polroka rozvádzať?”

* * *

Existuje niečo, čo muži neznášajú viac než žiarlivosť?

A existuje niečo, čomu ženy veria menej než svojej intuícii?

She won´t let you fly, but she might let you sing.


Povedala som “TO” mame.

Spýtala sa ma, či si nekúpime klubovú kartu do kina na budúci rok a ja som sa nezmohla na nič lepšie. Jednoducho som nemohla klamať, beztak ma žiadna dobrá výhovorka nenapadla. Rekcia bola podľa očakávania, odmietavá.

“Mami, ja asi pôjdem do Kolumbie,” hovorím s pohľadom upreným do neznáma a v duchu dodávam, nie asi, ale určite.

“KEDY?”

“Začiatkom apríla.”

“Tatovi si už o tom hovorila?”

“Nie, ja som vám to chcela povedať až po Vianociach, ale keď sa pýtaš na ten preukaz…”

“Líštička, ja si myslím, že to rozhodne nie je dobrý nápad,” hovorí tónom, ktorý naznačuje, že zdrobnenina môjho mena má slúžiť na zdôraznenie môjho postavenia. Dcéra, neopováž sa! Lenže časy, kedy som si nedovolila urobiť veci, s ktorými moji rodičia nesúhlasili, sú už preč. Vale, poslušnosť!

“A čo škola? Je to nebezpečná krajina…a čo si vôbec myslíš, že tam budeš robiť?”

“Učiť angličtinu a francúzštinu.”

“Jasné, lebo ty ani nie si native speaker…tam môžeš učiť tak akurát slovenčinu.”

“No a čo, Noviov kamoš z Rakúska tam tiež učí angličtinu, tak čo. A študovať môžem aj tam. Naše vzdelanie aj tak stojí za starú botu…”

“Líštička, ja s tým nesúhlasím,” krúti hlavou a mračí sa, “aspoň si dokonči školu…a prečo nepríde on sem?”

“Oni mi ho sem nepustia, s tými vízovými podmienkami…a ja tu nechcem teraz trčať ešte rok a pol, kým sa najbližšie uvidíme.”

“To je také prísne? …načo je to potom všetko dobré? Načo potom robíš veci, čo ťa bavia? Načo ideš do Indie? Všetko zahodíš…aké tam máš možnosti?”

“Ale čo zahodím? A aké mám tu možnosti? Kde tu môžem robiť? Tu sa nedá robiť veda a nedá sa tu žiť z toho…a tu ma tiež nikde nezamestnajú…tak to mám zajedno, aspoň budeme spolu.”

Krúti hlavou.

“On je pre mňa dôležitejší, než dokončiť nejaké štúdium na bratislavskej Filozofickej fakulte.”

S tým, že kopa mojich spolužiakov načas vypadla do zahraničia a žiadny z nich si neťažkal, že mali radšej ostať doma a pekne poporiadku doštudovať, už nestihnem vyrukovať, pretože sa otočí a odíde z izby. Povie mi už len:

“Ešte sa o tom porozprávame.”

Napokon však so mnou zájde do kina (na Lore) a večer sa veselo bavíme, tvárime sa, že sa nič nedeje.

“Moja španielčinárka ma dnes pochválila a povedala, že kým odídem, ešte ma naučí všetky časy, aby som to už vedela. Inak keby si sa chcela učiť po španielsky,” nadškrtnem, lebo moja mama často hovorieva, že by si pridala ešte nejaký jazyk, “ona je fakt super.”

“Necháš mi ju tu?” povie ľahkým tónom, ale potom si uvedomí, že vlastne zastáva nesúhlasný postoj a zachmúrene dodá: “Ale ja s tým nesúhlasím, to ešte preberieme.”

Kúpi dva lístky, ale preukaz Filmového klubu si vypýta len jeden, bez toho, že by sa na mňa spýtavo pozrela.

Adaptabilnosť som zrejme zdedila po nej.

White Room Story


I sing the body electric,
I sing the body electric, baby.
I sing the body electric,
Sing the body electric,
I’m on fire…

(Lana Del Rey, Body Electric)

Bangkok

V ten deň ma Novio udrel do hlavy dvermi od kufru na taxíku a niekoľko hodín sme strávili sediac v parku, ja som si pridržiavala ľad v sáčku v rohu čela, pred očami som mala hviezdičky a uvažovala som o otrasoch mozgu.

Novio diskutoval o biznise s K. a ja som mlčala, pretože som nechcela byť za hlúpu. Po niekoľkých hodinách sa K. zdvihol a vzal si taxík domov. My sme vyšli po schodoch luxusného nájomného domu – E. sa stále neobjavoval, takže pôvodný plán prespať uňho dostával trhliny. Skusmo som stlačila kľučku bytu. Otvorené.

“Ty si génius,” povedal mi.

Nepomyslela som si nič. Bola som tu a teraz v jedinom bode a ten bod bolo miesto, kde sa moja lebka plánovala rozskočiť.

O pár minút sme si už nahí prepletali končatiny v bielej izbe.

Odrazu Novio vyskočil; v zámku zaštrngali kľúče.

“E. už je tu!” povedal a rýchlo na seba začal hádzať šaty. Lenivo som sa prikryla plachtou a čakala. Hlasy v kuchyni nezneli ako priateľské privítanie. Obliekla som sa a pokúsila som sa šarmatne sa vynoriť z izby.

Novio v kuchyni vysvetľoval majiteľovi bytu, čo tam robíme. Netuším, ako docielil, že nás nevyrazil aj s dverami; ale Novio to s ľuďmi vedel. Perfektne za každých okolností. Majiteľ niekam odišiel a my sme sa vrátili do postele. O desať minút opäť zaštrkotal odomykaný zámok a my, opäť nahí, sme sa zase museli chvatne obliekať. Tentokrát to bol E. a za ním majiteľ bytu so zmluvou. E. nevyzeral prekvapený, že ma vidí. E. vo všeobecnosti nebol človek, ktorý by dával prekvapenie najavo. Alebo hocičo iné. E. bol pozorovateľ, vždy prívetivý a slušný, no hoci to bol Noviov priateľ z viacerých ciest, nemala som z neho príliš dobrý pocit. Bolo to niečo v jeho očiach, akoby kalkuloval a odhadoval, čo na vás platí. Znervózňoval ma, no Noviovi som to nikdy nepovedala. Napokon, E. ma nechal bývať v byte, ktorý prenajal a sám zaplatil a na nič sa nepýtal. Mohla som sa na niečo sťažovať?

“You´re his friend, so you´re my friend as well,” povedal.

Začalo mi dochádzať, že Novio má toho za sebou o dosť viac než ja.

* * *

Muži pozorne sledovali, ako pripravujem mäso na panvici. Vysvetlila som E., že najprv musí rozohriať trochu oleja, kúsky mäsa osmahnúť a potom podliať trochou vody. Usmieval sa a vyzeral zvedavý, akoby to nikdy nevidel. V živote nepripravoval mäso na panvici. Pokrčila som plecami a smiala som sa na jeho obdivných poznámkach.

Najedli sme sa a vypili fľašu whiskey a potom sme si zapálili.

Odrazu som sa cítila unavená. Moje ruky boli tak ťažké, že som ich neudržala na stole ani v lone. Podchvíľou som sa zasmiala a udržovala som zdvorilú konverzáciu, hoci som nebola príliš uvoľnená – bolela ma hlava, všetko sa mi točilo a kým E. bol príjemný, hoci mierne podozrivý (ale napokon, mnohí Aziati sa tak správajú, možno sú to len črty ich tváre, či mimika), jeho obchodný partner bol vyslovený hlupák. V nasledujúcich dňoch to mnohokrát potvrdil.

* * *

Novio ma uložil do postele a kým odišiel do kuchyne, hladil ma po chrbte a po rukách. Dostala som triašku. Necítila som sa vyslovene zle, no niečo so mnou nebolo v poriadku. Zuby mi cvakali a po celej koži som cítila modrý ľadový oheň. Podlhovastné kryštáliky sa vlnili ako morské riasy a chladili a jemne štipkali moju pokožku.

To bolo celkom príjemné a ja som sa smiala, no Novio mi neskôr povedal, že sa vtedy obával o moje mentálne zdravie. Nikdy som pred ním neskrývala svoje myšlienky, rozhodne nie tie, ktoré by poukazovali na odchýlky v mojom myslení a cítení, takže ma veľmi prekvapilo, keď mi po niekoľkých mesiacoch povedal, že si až neskôr uvedomil, že som šialená a že ho to svojím spôsobom vydesilo.

Bratislava / Hanoi

“Nie je to tak,” povedala som mu na to, “ja som veľmi racionálny človek. Ale aj tak, svoje šialenstvo si hýčkam. Mám to rada. Tie stavy, keď cítim chvenie v koži a v pľúcach a nemusím preto nič urobiť, príde a odíde to, kedy chce. Viem sa ovládať.”

Napokon, milujem ho aj preto, že moje šialenstvo kultivuje a rozvíja smerom, ktorý sa mi páči. Páči sa mi kĺzať sa po vlnách pocitov, ktoré prichádzajú samé od seba. Páči sa mi, ako ma drží v objatí a ako mi elektrizuje koža pod jeho dotykom a ako sa moja myseľ roztápa. Páči sa mi, ako sa ma pýta, čo cítim a ako presne to prebieha. Páči sa mi, ako vysoko sa spolu vieme dostať.

Páči sa mi experimentovať s mojím vedomím. Niekedy premýšľam, či sa jedného dňa celkom neroztrieštim na kvapky dažďa…vtedy je dobré mať pri sebe niekoho, kto dokáže byť mojou formou a udržať ma v celku. L. je taký človek, no či je taký aj Novio, uvidím až časom.

Bangkok

Postupne modrý oheň prestal byť príjemný. Triasla som sa a svaly sa mi sťahovali nezávisle na mojej vôli. Začala som sa báť.

“Estas cruzada,” povedal mi. Nefajči už na alkohol. “Neboj sa, som s tebou.”

To bolo prvý krát, čo sa o mňa Novio postaral, ako bolo treba. Držal ma a hovoril so mnou, kým som nezaspala.

* * *

Na druhý deň sme sa milovali v bielej izbe, v bielych prikrývkach, oproti zrkadlu. Páčilo sa mi pozerať sa striedavo do mojich vlastných a do jeho očí a vidieť nás zo všetkých uhlov. Objímali sme sa a smiali a Novio rukou zavadil o moje opuchnuté čelo. Bolelo ma ako čert.

“Why do you hurt me all the time?”

“Because I love you.”

Také bolo naše prvé ľúbim ťa.

Fragmenty X


“Dnes si obzvlášť krásna.”

“Čo ja viem, necítim sa dnes bohvieako nádherne.”

“Ale ako na teba svieti svetlo a máš strašne modré oči.”

“Hm. Ďakujem.”

“Neovuluješ náhodou?”

* * *

(Setting: Maľujem sa pred zrkadlom v kúpeľni a skypujem – notebook mám na parapete.)

“Môže byť?”

“Ehm…ja nemám rád make up. A páčiš sa mi bez make upu.”

“Nie je to dobre?”

“Je to dobre, ale ja to nemám rád. Hnusne to chutí.”

“Ale to je teraz jedno, ako to chutí, ide o to, akoto vyzerá. Čo ten rúž?”

“No…ja neviem…vždy vyzeráš dobre…”

“Mám si ho dať dole?”

“To som nepovedal, len, ja…si krásna ako vždy. Ale s make upom vyzeráš staršia.”

“Aha. No ja sa maľujem, keď idem do práce a musím sa obliecť slušne. To vyzerá čudne, keď je to bez make upu.”

“To sa mi asi preto zdá, lebo v Kolumbii ženy nosia strašne veľa make upu. Tak ja neviem…”

“Vieš čo? Teraz mám pocit, že by som sa mala odmaľovať.”

“Ale nie, to som nemyslel tak…”

“Ja asi nejdem do tej školy.”

Smeje sa. “Ty sa tak dlho chystáš a keď už si hotová, tak tam nejdeš?”

“Nechce sa mi. Chcem sa s tebou radšej rozprávať.”

Pravda je taká, že si nie som istá, či ten make up fakt nevyzerá čudne.

* * *

Čítam podmienky na udelenie víza do Schengenu. Sťažka ich prekladám do angličtiny; doklady, letenky, rezervácie hotelu, účel cesty, pozývacie listy, poistka, poplatky, výpis z účtu, doklad o pravidelnom príjme za posledných 6 – 12 mesiacov, preukázateľný dostatok prostriedkov na pobyt. V prepočte 5000 euro. (Čistá buzerácia.)

“Mi amor, oni mi tie víza nedajú. Iliane trvalo pol roka, kým ich dostala a mala tých 5000 na účte a aj tak jej to zamietli. A ona mala frajera v Nemecku a mala od neho pozývací list aj všetko. Proste ich nedostanem. Nikto nechce Kolumbijčanov v Európe, nás nikde nechcú.”

“To nie je o Kolumbijčanoch.”

“Tak cudzincov. Skurvená Európska únia…”

“…”

“Nemám šancu, mám na letenky a nejako naškrabem na víza, môžem si požičať niečo od priateľov, ale 5000 mi nikto nepožičia, to je non sens, to nedám.”

“Ukludni sa, toto nikam nevedie. Nejako to vymyslíme. Tak alebo onak…”

“Nedajú mi to. A ja ťa potrebujem. Ja chcem byť s tebou. Ani veľmi nemám rád Vietnam. Nepáči sa mi toto mesto, odkedy som tu, mám samé problémy…index znečistenia vzduchu je dnes 250, chápeš, nedá sa tu ani dýchať, chcem ísť za tebou do Európy a najlepšie hneď, kašlem na to, že som zaplatil školné.”

(V Bratislave je ten index 42. Novio dostal zápal pľúc, len čo prišiel do Hanoja.)

“Počkaj no veď, toto nám teraz nepomôže. Musíme byť praktickí a nejako to oné, totok.”

“Ale ja tie víza nedostanem.”

“Ja viem. A čo teraz, to ma prestaneš milovať, keď tu nebudeš presne 3. marca, ako si si naplánoval?”

“Nie, ja ťa nikdy neprestanem milovať.”

“Tak potom čo? Nejako to urobíme. …no…ja nemám také konexie diplomatické, aby som toto vyriešila a nemám ani 5000 euro…”

“Nikto nemá 5000 euro.”

Mlčíme. Ani ja neverím, že tie víza dostane. Spomeniem si na svojho bývalého, ktorý ma v Bratislave navštívil dva krát. Myslím na to, ako som sa tešila, že spolu cez leto prejdeme pešo cez Slovensko, ktoré som nikdy neprecestovala. Myslím na stav slovenskej vedy a na svoje vzdelanie. Myslím na svoje možnosti. Myslím na svoje zdravie. Myslím na svoju rodinu. Myslím na “správne rozhodnutia” a “priority”.

“Keď to nejde týmto smerom, pôjde to opačným.”

“Čo tým myslíš? Prídeš do Vietnamu?”

“To sotva, načo. Ale ja nepotrebujem víza do Kolumbie, dostanem 180 dní. A aj tak potrebujeme nejaké normálne riešenie, lebo víza sem by si tiež dostal maximálne na tri mesiace.”

“Mi amor, ty si z Európy, ty môžeš ísť hocikam.”

“Hej. Dá sa u vás študovať po anglicky?”

“Jasné! My máme výborné univerzity. A dá sa tu ľahko dostať štipendium. A mohla by si učiť angličtinu a francúzštinu.”

“Tak, myslím, že to by riešilo našu situáciu. Môžem prerušiť štúdium tu a skúsiť to tam. Ak to nepôjde, môžem sa vrátiť. Ale vieš…moja rodina ťa bude nenávidieť, ak kvôli tebe nedoštudujem. Moja mama kladie vzdelanie na prvé miesto.”

Moji rodičia pravdepodobne vyletia z kože. Prvú reakciu tipujem na: “Ty si sa ZBLÁZNILA?” Odpoveď znie áno.

“Nie vždy majú rodičia pravdu. Doštuduješ…kúpim ti letenku a vybavím ti štipendium. Doma si viem nájsť prácu…a tiež tam môžem doštudovať. A mám v Bogote byt, máme kde bývať. Prenajímal som ho, aby som mohol posielať peniaze môjmu dedkovi, ale… A je pekný, dosť veľký, dvojposchodový.”

Myslím, že tie dve poschodia som zle rozumela. Moja španielčina je predsa len slabá.

“A naučíš sa perfektne po španielsky, za mesiac to budeš mať.”

“Za mesiac asi nie. Ale tak za rok…”

“Chcem s tebou niečo vybudovať. Chcem s tebou mať rodinu.”

Pozeráme sa na seba a ja premýšľam o tom, či je to možné a či je to plauzibilné. Napokon, čo sa tak môže stať? Môžem “stratiť” pár mesiacov či rokov. Ale napokon…nechcela som už dlho odísť do zahraničia? Nehovorím si už tri mesiace, že som mala ostať v Kambodži? Nezúfam si nad tým, že som nešla študovať do zahraničia? Nebanujem za mojím Noviom? A aj keby nám to nevyšlo, bola by to skúsenosť. Kultúrna, jazyková, životná.

Moji úbohí rodičia z toho zrejme ošedivejú.

Ale nie vždy je dobrý nápad dať na dobré rady.

O našej mačke


Ja: “Tato jej urobil pelech zatesnený polystyrénom a dneska keď ju volal, tak nedošla, takže asi jej je dobre teplo.”
Mama: “Alebo zmrzla. Ona už je strašne stará, ja sa divím, že ešte žije, ale iba potichu dúfam, že keď zdochne, tak niekde inde než v našej záhrade.”