Cuaderno


Estoy aquí queriéndote,
Ahogándome
Entre fotos y cuadernos
Entre cosas y recuerdos
Que no puedo comprender

* Som tu a ľúbim ťa, topím sa medzi fotkami a zošitmi, medzi vecami a spomienkami, ktoré nemôžem pochopiť.*

(Shakira, Estoy Aquí)

Pozerám sa na seba; vidím sa od pása hore, vlastne aj čosi poniže a hojdám sa v bokoch. Predstavujem si, že som biela labuť (nie ten vták, ale baletka!), pretože som si vlasy vyviazala hore. Zdá sa mi, že moje pery majú tvar srdiečka, moja tvár je oválnejšia než včera a zreničky mám dúhové. Som šťastná.

Európska Únia zrušila vízovú povinnosť do Schengenu pre Kolumbiu a Peru. To v praxi znamená, že môj Novio už nepotrebuje žiadny pozývací list, ani doklad o stave účtu. Asi. Nielen vesmír, ale aj politické sily nám zrejme prajú.

Ya, hovorím si v duchu jeho výslovnosťou. Ďa.

Po prednáškach som vypila dve pivá a potom zjedla kus klobásy, skoro ako na politickom mítingu. Opriem sa lakťom o kachličky a zdá sa mi smiešne, ako sa mi na páse robí záhyb. Vlastne aj dva. Mierne presvitajúce rebrá, suvenír z Kambodže, sa niekde zatúlali. Ale veď ja si prinesiem nové, z Indie. Púšťam na seba horúcu vodu a nahlas si spievam:

Vous pouvez détruire tout ce qu’il vous plaira
Il n’a qu’à ouvrir l’espace de ses bras
Pour tout reconstruire, pour tout reconstruire
Je l’aime à mourir

*Môžete zničiť, čo len chcete, stačí, aby otvoril svoje náručie a všetko dá znovu do poriadku.*

(Shakira, Je l’aime à mourir)

V električke som pozorovala pekné dievčatko so špicatým nosom, plavými vlasmi a tmavými očami. Predstavovala som si ju dospelú, v bielom plášti ako milú detskú doktorku a stále s tým istým výrazom ľudí, ktorí príliš nepremýšľajú nad svojou krásou. No možno z nej nebude doktorka, možno preruší štúdium žurnalistiky kvôli neplánovanému tehotenstvu, za dva roky sa rozvedie a jej dcéra bude mať veľké oči, atopický ekzém a snahu zavďačiť sa neurotickej matke. Ale ja to tipujem na tú medicínu.

Jedného dňa budú všetci šťastní. Žiadne mesto nemôže ostať obtiahnuté čiernym súknom navždy…

* Však bola Shakira v deväťdesiatych rokoch strašne srandovná?

Reklamy

Ako riešim škriepky


Som ufňukaná a plačlivá a ani to nemôžem zvaliť na PMS. Na druhej strane, pred chvíľou som ovulovala a nikto ma nepretiahol, tak mám hádam nárok na trochu sebaľútosti, no nie? No áno. (Hej, ja som z tých verných, no.) (To že “Príležitosť robí zlodeja” si nechajte, jasné?!)

Navyše mi včera Novio vynadal, že vraj som rozmaznaná a vrtošivá a správam sa ako malá, ako keby to bola moja chyba, že bol unavený, keďže u nich bolo štyri ráno a niekto mu v izbe povedal, nech už sklapne a zhasne. Ja, keďže som plačlivá, som sa rozplakala. Vrtošivá som a rozmaznaná tiež, na kolumbijské pomery rozhodne, lebo viete, Kolumbia je na tom asi ako Kambodža (tvrdí on), ale aby som nepôsobila vrtošivo, nemohla by som sa asi sťažovať nikdy. (Už ma vidíte, veď by som bola furt ticho.)

Navyše je jeseň a to je snáď dôvod na melanchóliu. My tu v Európe sa v zime potrebujeme stiahnuť do svojho vnútra a rozjímať nad svojím životom, čoho alegorickým spodobením je napríklad Persefona a jej zostup do podsvetia. Čelíme svojim vnútorným démonom a psychologickému chladu a najmä tme. Vonkajšia a vnútorná temnota sa k sebe výbordelne hodia a my trávime oveľa viac času v krčme filozofovaním o nesmrteľnosti. (Bárs aj chrústa, ale predovšetkým nás zaujíma nesmrteľnosť naša vlastná. Čo mňa je do chrústa, však.) Najtemnejší deň v roku sa blíži, návrat svetla je neistý a kvitne iba mráz. Smrť je jednoducho nablízku. Máme čo robiť, aby sme v posteli ležali správnym smerom, aby nám Zubatá stála pri nohách a nie pri hlave, ako v onej Dobšinského rozprávke o zázračnom lekárovi.

A tak na mňa Novio celkom bezškrupulózne fľochol, že prečo sme my Európania všetci takí negatívni, reku čo nám chýba. Prehltla som pindy o tom, že keď sa mu nepáči, nech si hľadá v Kolumbii a o súmraku civilizácie a pocite konca som už vonkoncom nezačínala. Toto oni, ľudia z tropických krajín, kde o nedostatku slnečného žiarenia a vitamínu D nemôže byť ani reči (ani vidu, ani slychu), jednoducho nepochopia. On, dušoval sa, vraj nikdy nebol depresívny. No poteš Pánboh, ešteže tak, posledné, čo potrebujem, keď som deprimovaná, je ďalší taký!

No dobre, uznávam, že ten plač bol tak trochu citové vydieranie, aj keď neúmyselné, lenže ja sa teraz rozplačem už aj keď sa ma niekto opýta, ako sa mám. To mi príde tak ľúto, že neviem, ako odpovedať, aby som nikoho nezaťažovala svojimi malichernými problémami.

V rámci zachovania dobrých vzťahov (na diaľku je to fuška, nepomôžete si žiadnym pusinkovaním a zaliečať sa môžete len verbálne, čo je celkom náročné z hľadiska slovnej zásoby, všakver) som teda stiahla chvost a miesto pindov som sa radšej dve hodiny líškala a lichotila a básnila o láske, až kým nezaspal. Uf. Takže dnes zívam každé tri sekundy, pália ma oči a keby som nemala večerný kurz tanca, už by som asi bola v posteli sledujúc nejakú viac či menej vydarenú sfilmovanú verziu Jane Eyre.

Dnes som si v správach našla zo štyri linky na zamilované pesničky, vrúcne vyznania lásky a báseň v štýle stredovekých francúzskych rytierskych balád s prekvapivou pointou. Poviem vám, Európania sú studené čumáky.

Mimochodom, stredom Vietnamu sa prehnal tajfún a všetko je zaplavené. Ak viete, aký je Vietnam slíž, ľahko si domyslíte, ako to včul vyzerá. Keďže Novio dnes vôbec nebol online, predpokladám, že biedne. Možno strhlo aj dáke tie telegrafné stĺpy, či cez kerého Anciáša to chodí to wifi.

Koncert v Lúčnom dome


(Pavol Hammel a Prúdy, Lúčny dom)

* * *

Publikum sa usádza; v malej sále visí vo vzduchu mäkké svetlo, pódium je prázdne a rozhovory tlmené.

Čaká sa. Konečne sa rozhostí tma, prichádza kapela. Publikum tlieska. Modrooká blondýna v prvej rade sa v očakávaní nakloní dopredu. Básnik vezme gitaru, postaví sa k mikrofónu, prsty z pavučiny udrú do klavíra.

Večer vždy bežím do ďatelín…

Žiadne svetelné hry, žiadna projekcia, žiadne dymové efekty, len hľadisko, ktoré vdychuje hudbu a vydychuje – údiv.

Sú studne dávne
kde voda skrýva
poklady slávne
mám k nim kľúč…

A odrazu sa niečo zmení; sála sa rozplynie.

Blondýne sa pri štvrtej piesni stiahne hrdlo, pri ôsmej ju slzy nútia žmurkať, zamaskuje ich tlmeným zívnutím. Básnik spieva:

To na čo si sa pýtal
To o čom si len čítal
To zrazu nechtiac dobre vieš
Tak blízko môžeš prísť…

A blondýna už nežmurká, nechá si slzy tiecť po lícach, pália ju, zotrie si ich a prsty má zrazu červené. Dlane ju zabolia, pichá ju v boku, akoby sa do nej zabodla kopija rímskeho vojaka.

Čo v noci padá z výšky
Čo šepkajú si líšky
To zrazu nechtiac dobre vieš
Tak blízko môžeš prísť…

Tak je; celkom blízko, je tak blízko, ako sa len dá. Zmizli aj sedadlá, zmizli schody. Z blondýny je kôpka na zemi, krváca z dlaní, krváca z chodidiel, krváca z boku, krváca z lona, do čela sa jej zarezáva veniec z kvetov, sedí v lesklej, horúcej kaluži a počúva.

Keď voda ľúbi, nosí šaty z vĺn
ked voda ľúbi, svieti na ňu spln
a ľuďom nosí k brehom biely kvet
a ľuďom nosí na zrkadle med…

…spieva Básnik a blondýna sedí a bledne a blčia jej len líca…

Celá je modrá, plná zázrakov,
tá voda dobrá z jarných oblakov

…na hlavu sa jej znáša mrholenie…

Raz na nej zbadáš listy jesenné
a to čo hľadáš, toho viacej niet
Odchádza voda, tečie ktovie kam,
a na breh podá oznam, že si sám.

…a napokon z nej dážď všetko zmyje, ostanú len oči a uši a ústa. Kapela dohrala. Tam, kde bolo hľadisko, je lúka. Tam, kde boli diváci, je pole červených makov. Lupene šumia, akoby v diaľke ktosi rozozvučal dlane.

Básnik zoskočí z pódia a jeden z červených makov odtrhne. Ešte sa na ňom chvejú kvapky slanej vody. Zastokne si ho za ucho, zamáva a je preč.

Tak ako sen.

Len vlčie maky sa kývajú zo strany na stranu, nakláňajú hlavy, akoby pozývali…