One bright moment


Image

Môj študent bol na seminári šamanizmu. Nič nezažil, nič nevidel. (Vraj je príliš pevne zakotvený v realite.) Tiež si myslím, že niekedy je lepšie isté veci nepoznať. (Napríklad sám seba?) Pohodlíčko, chápete.

Navyše, bez omamných látok je dosť ťažké dosiahnuť želané stavy mysle. Som počula. Nikdy som nič nevidela, keď som sa o to práve snažila. Vraj treba veľa snahy na to, aby človek pochopil, že snaha je zbytočná.

Čítam si Učenie dona Juana a vravím si, kurva, ten peyotl, to musí byť niečo. Niekto nejaké skúsenosti?

Podľa etnografov údaje v tej knižke vôbec nesedia, ale nie je to napokon jedno? …dnes akosi nemám čo povedať.

Čo pomôže spasiť svet?


Najprv si pustite pesničku. A teraz poďme na vec.

Keďže nielen ja sa v poslednom čase zamýšľam a vyjadrujem k želaným zmenám v zmýšľaní spoločnosti (t.j., spoločnosť potrebuje byť menej prudérna a viac chlastať a objímať sa a byť na seba dobrá a vlastne, náhodný sex ešte tiež nikomu neuškodil, teda okrem tých, čo dostali pohlavnú chorobu alebo dva pásiky na tehotenskom teste, nuž a tu radšej zavriem zátvorku), dozvedela som sa z nejakého stĺpčeku v novinách, že Rado Ondrejíček radí: každý by mal robiť to, v čom je najlepší a robiť to sám pre seba. Autor stĺpčeku siahodlho polemizuje, až napokon dospeje k záveru, že súhlasí, ale že by to ľudia mali robiť pre seba navzájom.

Tak a ja vám k tomu niečo poviem. Okrem toho, že ma už pekných pár žiakov pasovalo za najlepšiu učku, aká ich kedy učila (okrem tamtoho, čo mi minule tresol zasúvacími dvermi, pochopiteľne), a teda sa pokladám za zdatnú jazykárku, som už taktiež niekoľkokrát počula, že ten blowjob bol najlepší v živote dotyčného. (V takej chvíli sa v duchu vždy zasmejem diabolským smiechom a myslím si, šak mám nejakú techniku, ne, ale tvárim sa nevinne ako anjelik a potešene štebocem, ó, fakt? a nechám sa ešte chváliť, pričom hádžem svoj najrozkošnejší pohľad zdola.)

A teraz mi povedzte, čo mám teda robiť? Som na životnej križovatke?

Podľa mňa mi ide ešte oveľa viac vecí, ale žnem za ne podozrivo málo komplimentov. (A momentálne si na žiadnu z nich neviem spomenúť, ale to nie je témou príspevku!) (Aha, napríklad trieskať dve na tri mi ide. A používať neobvyklé kombinácie latinizmov a archaizmov.)

A samozrejme vynikám v mojom štúdiu, ale pri tom, čo ja študujem, by mi bola hamba, keby nie.

Rado Ondrejíček, naproti tomu, rsv. jeho sčasti autobiografický hrdina, robil v dákej reklamnej agentúre, kde ho skoro jeblo a potom o tom napísal knihu. (Si tak myslím.) Tá kniha je odstrašujúcim varovaním pre workoholikov, aj keď neviem, či tak bola aj myslená (lebo si nepamätám všetky detaily). Napokon, jemu sa až tak nepáčilo, v akom duchu o ňom písal stĺpkar a na svojom FB sa tak trochu ohradil, ale to už zabieham do sféry, ktorá vás iste nezaujíma, pretože pochybujem, že cieľová rovinka skupina môjho blogu sa práve prekrýva s cieľovou skupinou pána Ondrejíčka, hoci tá jeho je nepochybne väčšia. (Závidím, ale čo už.)

Mimochodom, anotáciu k Homo Asapiens si môžete prečítať tu – je dosť nudná, kniha bola lepšia, aj keď viete ako, druhýkrát ju čítať nebudem. Mám dosť svojej roboty, nieto ešte čítať o cudzej.

No každopádne. Takže aby som už konečne utla tú nezaujímavú časť tohto postu (stavím sa, že ste si už medzitým skočili uvariť kávu), totiž o komentároch v starej tlači a workoholikoch so spisovateľskými ambíciami, či naopak – čo to teda robiť s týmto svetom?

Možno časom prídem aj na niečo lepšie, ale zatiaľ si poslúžim radou z toho stĺpčeka.

Robme to, čo robíme, najlepšie, ako vieme.

Robme veci aj pre druhých, nielen pre seba.

Napríklad pestujme zelinky v komunitnej záhrade a adoptujme kytičky v centre mesta a štrikujme farebné poťahy na lavičky, usmievajme sa na ľudí (áno, aj na škaredých)…

Ježiš, to je hrozné cliché, však?

Najlepšie z toho vyextrahovať len podstatu: Robme niečo, kurvaník-šopa-holubník!

Napríklad píšme dobrú poéziu.

Jebať na to, idem spať. (Veršovanky som spriadala včera.)

PS: Dnes som na večeru zhltla za krabičku od Ramy malých rezníkov. Aby sa nepovedalo, s čistými šalátovými listami. Ďakujem za opýtanie, pochutila som si! Keby všetci večerali rezne, určite by boli k sebe láskavejší. Lenže keď čoraz väčšia časť populácie žere v štýle lovcov a zberačov (zaujímalo by ma, ako prídu k čerstvému mamutiemu stehnu), niet divu, že sú z toho všetci frustrovaní. Nedostatok glukózy v krvi, vážení! (Mimojazdom, onen dvermitresnuvší študent tou dobou skúšal novú diétu. Jedol iba čerstvé ovocie a zeleninu…)

Ninguna destinación


Sedíme v tretej krčme, v tej, čo je až do rána, a ožrato, vášnivo na seba vykrikujeme pravdy o živote a o svete. Preto sú to pravdy, lebo nám pri nich svietia vytreštené očiská a z úst lietajú sliny.

“Už ma kurva nehajte dohovoriť, dopiči! Furt mi skáčeš-te do reči a ešte na mňa aj plujete, piči šak veď!” hučím do pána docenta. Nič si z toho nerobí, ide si ďalej svoje.

“Slovenčina má ohromný potenciál, ale je nevyužitý, lebo my si myslíme, že nemá, ale má, my proste musíme tvoriť krásu, musíme experimentovať s jazykom a…” rozdrapujem sa tvrdo, po bratislavsky, “teda akože ale nemyslím tým úplne konkrétne že ja som ten obroditeľ umenia…”

“Najlepší je Švantner, ale to šeci majú v piči!” Chvíľu pokračuje v podobnom štýle. Švantner ako vrchol slovenskej literatúry.

“No jasné, lebo šak to pre väčinu ludí je len o nejakom chlapíkovi čo ide do lesa,” prikyvuje LL, ktorý pravdepodobne čosi z toho aj čítal.

“No ale veď o tom to práveže  vóbec neni!” seká slová docent.

Mlčím, lebo Nevestu hôľ som nečítala, hoci naturizmus sa mi páči.

Vyvreskujeme cez hlasnú hudbu do šiestej ráno, kopeme zlacnené Havany, mlčanlivejšia časť našej skupiny už odišla domov. (“Musím ísť zajtra do Čiech po kocúrika,” hovorí Jozef. Smejeme sa, koľko logistiky kvôli túlavej mačke!)

“My musíme tvoriť umenie,” odznie.

“No hej, ale čo je to vlastne umenie?”

“No umenie je dostať to k luďom.”

“To je pičovina, to nie je umenie, ale mainstream.”

Hádame sa o tom. Nesúhlasím, že umenie má byť pre všetkých. Neexistuje jedno umenie, ktoré osloví každého predsa veď, o tom nemôže byť ani reči, mudrujem. Vytiahnem Shakespeara.

“No sa tu postav na ulicu a sa opýtaj, že kolko z nich pozná Shakespeara, no že čo. No každý asi že jasné. No ale kolko z nich to aj čítalo? Jakože jasné, šeci vedia, že Rómeo a Júlia, aj že Hamlet, ale kolko z nich by vedelo menovať ešte tri?”

“Prospero…” vyhŕkne z docenta, “ako sa to volá…”

“Búrka! To je najlepšia,” hovorím. Docentovi zmäknú a znežnejú rysy.

“Na tom ostrove…” dodá.

“No! Mne sa najviac páči, ako on hovorí, že sme utkaní z rovnakej látky ako naše sny a naša existencia je obklopená spánkom,” nadrato odriekam svoj obľúbený citát. Vždy ma rozradostí stretnúť niekoho, kto pozná Búrku.

“Hej hej hej,” súhlasí.

“No ale kolko z nich to pozná! A zato to neni umenie?” zatlčiem svoj klinec.

Docent napokon uzná moju pravdu. Je najebaný a frustrovaný podmienkami na Slovensku a pičuje, že nám je všetko jedno, že nikto ani nejde pred úrad vlády s transparentom s veľkým nápisom KOKOT. Že nehádžeme kamene. Rozpačito krčíme plecami, sami nevieme prečo, chceme veľa vecí zmeniť, ale sme akísi zháčení.

“Lebo šak do piči niečo robte! Vy máte byť nasratí! Jak móžete byť takí lahostajní!”

“Ale čo to zmení…?”

“Neviem, ale aspoň niečo urobte! NIEČO sa stane!”

Máme možnosti a máme voľnosť kritizovať a my nevieme ako. Vieme, čo sa nám nepáči, ale zdá sa nám, že sami nevieme nič lepšie. Sedíme so zvesenými plecami a túžime po divokosti v srdci, aspoň ja, alibista relativista.

Musíme niečo zmeniť. Nestačí zmeniť sám seba. Ale čím? Čo mám v rukách? Mám iba svoje slová v ústach. Som lepší priemer. Naozaj to stojí na mne? Isteže. Všetko stojí len na mne. A na tebe. Musíš niečo zmeniť, veď vieš. Potrebujem vedenie? Vykroj sa z davu, prekrúca ÚĽUV ľudovú uniformitu.

Nemám rada revolučné heslá. Hádame sa aj o revolúcii, pravda. Odriekame zvetralosti.

Sigmund Freud tvrdí, že umenie je len náhražka sexu. Nemôžeme si zajebať, tak píšeme básničky a sekáme sochy zo šutru. Umelci sú reku nezdraví a úchylní. Tak si myslím, že náboženské umenie mu tiež pekne ležalo v žalúdku, Freud pokladal náboženstvo za kolektívnu neurózu. Jung ho pekne nasral, keď celý tento konštrukt postavil na hlavu, no to by mal urobiť každý dobrý žiak. A my to dokážeme? Vieme kritizovať svojich učiteľov?

Jung tvrdil, že náboženstvo je liekom na kolektívnu neurózu. Ale si ja zato nemyslím, že trpíme kolektívnou neurózou, spochybňujem kolektívnosť ako takú, ale tu zase zavráti pán docent mňa. Šak veď iste.

Musíme niečo urobiť, musíme niečo urobiť…na čom nám ale ešte záleží? Potrebuje tu ešte niekto tých povestných Maťov Hrebendov?

Nechceme sa na to radšej vyjebať a žiť svoj malý šťastný život? Nie je to napokon hodnotnejšie?

Triezviem až poobede.

Tom Robbins : Still Life With Woodpecker


ImageČítala som už niekoľko príbehov, ktoré sa tvárili, že popisujú reálne problémy v rozprávkovom šate. Hovorím tomu nekvalitná laciná fantasy literatúra. Obvykle nejde o nič reálne; i tá rozprávkovosť býva len povrchový náter. (Pretože rozprávky sú kvalitné, však.)

Narazila som však na knihu, ktorá sa tvári, že je rozprávka (a to veľmi dômyselne), no pritom je skutočná ako moje palce na nohách. Napokon, dobré rozprávky sú vždy pravdivé, o tom nám povedal už Chesterton.

Nebudem hovoriť o deji, je to zbytočné. Hrdinky, hrdinovia, zvláštne stretnutia, filozofia krabičky cigariet, skvelý humor a prevratné lunárne myšlienky. Prečítajte si.

Ja sa s vami ako obvykle podelím o niekoľko citátov.

As legend has it, the camel carries its own water, stores it in its stupid hump. If individuals, like camels, perfect their inner resources, if we have the power within us, then we can cross any wasteland in relative comfort and survive in arid surroundings without relying on the external. Often, moreover, it is our “hump” – that aspect of our being that society finds eccentric, ridiculous, or disagreeable – that holds our sweet waters, our secret well of happiness, the key to our equanimity in malevolent climes.

If a heart won´t listen to a vagina, what will it listen to?

How can one person be more real than any other? Well, some people hide and others seek. (…) Some folks hide and some folks seek, and seeking, when it´s mindless, neurotic, desperate, or pusillanimous can be a form of hiding. But there are folks who want to know and aren´t afraid to look and won´t turn tail should they find it – and if they never do, they´ll have a good time anyway because nothing, neither the terrible truth nor the absence of it, is going to cheat them out of one honest breath of earth´s sweet gas.

Funny how we think of romance as always involving two, when the romance of solitude can be ever so much more delicious and intense. Alone, the world offers itself freely to us. To be unmasked, it has no choice.

Robert M. Pirsig – Zen and the Art of Motorcycle Maintenance: An Inquiry into Values


Volává mě něco, co prý stojí za to,
ale jakpak to mám uslyšet, když slyším jen ticho?
Chtěl bych mít to něco, co prý stojí za to,
ale jakpak to mám uchopit když nemá to ucho?

(Jablkoň – 5 policajtů)

Zen a umenie údržby motocyklov je údajne najpredávanejšia kniha o filozofii. Alebo filozofický spis?

Ak si lámete hlavu nad otázkami vesmíru, života a spol. a máte pocit, že vám z toho začína preskakovať, toto je kniha presne pre vás.

Ak radi cestujete a pozorujete svet naokolo, toto je kniha pre vás.

Ak niekedy veciam tak veľmi nerozumiete, až sa vám z toho chce plakať, táto kniha vám ukáže novú perspektívu.

Ak sa niekedy zastavíte a pýtate sa sami seba Čo tu robím, prečo a načo a kto vôbec som…? prečítajte si ju.

Prečítajte si ju, aj keď tieto veci pre vás neplatia. Ťažko to vysvetliť – keď sa začítate, pochopíte, prečo je to kniha presne pre vás.

Zhrnutie

Jedná sa o príbeh muža, ktorý cestuje so svojím synom naprieč Amerikou na motocykloch. Prechádzajú krajinou bočnými cestami a sledujú život ľudí, výrazy očí, meniacu sa krajinu. Medzitým rozprávač, hlavný hrdina príbehu, predostiera svoje úvahy o tom, prečo ľudia žijú a myslia tak, ako žijú. Analyzuje ich strach, ich nepochopenie…prepáčte, nestačia mi slová.

Reflexie sú prekladané príbehom a tak toho nikdy nie je príliš veľa naraz, autor vás jednoducho nepresýti. Číta sa výborne.

Pre mňa bol Zen tak trochu očistná záležitosť. Circa do prvej polovice knihy vo mne kulminoval pocit zúfalstva nad nezodovedanými otázkami – otázky, ktoré si kladie rozprávač, som sa sama seba pýtala so zvyšujúcou sa naliehavosťou celé mesiace a jeho pozorovania boli ako moje vlastné (nie že by som si chcela fadiť, ale hovoril mi z duše, hoci táto kniha bola vydaná v roku 1974) a hrozba šialenstva mi, povedzme…bola blízka. Uvažovala som poslednou dobou o esencii človeka a rozpade mysle a táto kniha bola ako chýbajúci kúsok skladačky. Podstatný chýbajúci kúsok. Ako sa kniha blížila ku koncu, postupne ma opanovával pocit uvoľnenia a úľavy, ako keď si po dlhom dni zmyjete prach z tváre a rúk.

Hoci viac než zen a motocykle rozprávač predostiera idey gréckej filozofie (nie, nie je to nuda) a princípy rétoriky a dialektiky, ktoré prepletá so zážitkami z cesty a to takým spôsobom, že predkladaným princípom čitateľ chápe, hoci stredoškolská NoSka je dávno zapadnutá prachom – viete, bezohľadu na to, čo je nosičom (tým myslím príbeh), bezohľadu na to, že je zo 70tych rokov, táto kniha je jednoducho úžasne pravdivá.

Vyvádza človeka z miery. Ukazuje mu samého seba. Hovorí o niečom záhadnom – o Kvalite. Vedie pútnika na horu – von – ale aj naspäť. A to je to, čo je dôležité – cesta dole z hory je ťažšia než cesta na horu.

Niekoľko citátov

Caring about what you are doing is considered either unimportant or taken for granted.

But what do they really know about kindness who are not kin?

We take a handful of sand from the endless landscape of awareness around us and call that handful of sand the world.

When you look directly at an insane man all you see is a reflection of your own knowledge that he´s insane which is not to see him at all.

He´s here but he´s not here. He rejects the here, is unhappy with it, wants to be further up the trail but when he gets there will be just as unhappy because then it will be “here”. What he´s looking for, what he wants, is all around him, but he doesn´t want that because it is all around him. Every step´s an effort, both physically and spiritually, because he imagines his goal to be external and distant.

The idea that the majority of students attend a university for an education independent of the degree and grades is a little hypocrisy everyone is happier not to expose. Occasionally some students do arrive for an education but rote and the mechanical nature of the institution soon converts them to a less idealistic attitude.

“A thing exists,” he said, “if a world without it can´t function normally.”

If you got to ask what is it all the time, you´ll never get time to know.

Why should Quality be just what you like? Why should “what you like” be “just”? (…) Little children were trained not to do “just what they liked” but … but what? … Of course! What others liked. And which others? Parents, teachers, supervisors, policemen, judges, officials, kings, dictators. All authorities. When you are trained to despise “just what you like” then, of course, you become a much more obedient servant of others – a good slave. When you learn not to do “just what you like” then the System loves you.

The silence allows you to do each thing right.

“You look at these mountains now and they look so permanent and peacefull, but they´re changing all the time and the changes aren´t always peacefull. Underneath us, beneath us here right now, there are forces that can tear this whole mountain apart.”

“Do they ever?”

“Ever what?”

“Tear the whole mountain apart?”

The only Zen you find on the tops of mountains is the Zen you bring up there.

I think metaphysics is good if it improves everyday life; otherwise forget it.

To discover the metaphysical relationship of Quality and the Buddha at some mountaintop of personal experience is very spectacular. And very unimportant.

Put the two together and you get a pretty accurate basic description of modern American technology: stylized cars and stylzed outboard motors and stylized typewriters and stylized clothes. Stylized refrigerators filled with stylized food in stylized kitchens in stylized houses. Plastic stylized toys for stylized children, who at Christmas and birthdays are in style with their stylish parents. You have to be awfully stylish yourself not to get sick of it once in a while. It´s the style that gets you; technological ugliness syruped over with romantic phoniness in an effort to produce beauty and profit by people who, though stylish, don´t know where to start because no one has ever told them there´s such a thing as Quality in this world and it´s real, not style.

Phaedrus´ mind races on and on and then on further, seeing now at last a kind of evil thing, an evil deeply entrenched in himself, which pretends to try to understand love and beauty and truth and wisdom but whose real purpose is never to understand them, whose real purpose is always to usurp them and enthrone itself. Dialectic – the usurper. That is what he sees. The parvenu, muscling in on all that is Good and seeking to contain and control it. Evil.

Aretê implies a respect for the wholeness or oneness of life, and a consequent dislike of specialization. It implies a contempt for efficiancy – or rather a much higher idea of efficiancy, an efficiency which exists not in one department of life but in life itself.

(*arete – gr., excellence)

When a shepherd goes to kill a wolf, and takes his dog to see the sport, he should take care to avoid mistakes. The dog has certain relationships to the wolf the shepherd may have forgotten.

For him Quality is better seen up at the timberline than here obscured by smoky windows and oceans of words, and he sees that what he is talking about can never really be accepted here because to see it one has to be free from social authority and this is an institution of social authority. Quality for the sheep is what the shepherd says. And if you take a sheep and put it up at the timberline at night when the wind is roaring, that sheep will be panicked half to death and will call and call until the shepherd comes, or comes the wolf.

Forms and mannerisms – hated by the best, loved by the worst.