Dysfunkcie a paradoxy


Neviem hrať na gitaru. Neviem obsluhovať mikrovlnku ani komplikované kávostroje. Neviem robiť miešané drinky, neviem si zapamätať tváre a mená, ani ich kombinácie. Neviem sa orientovať v mapách a strácam sa v cudzích mestách rovnako ako doma. Neviem sa elegantne zapojiť do small talku. Neviem byť prirodzene veselá ani žoviálna. Neviem zároveň spievať a hrať na klavíri a vlastne mi to nejde ani oddelene. Neviem sa pri spievaní pekne usmievať. Neviem rozprávať nahlas. Neviem poriadne šoférovať a vôbec neviem parkovať. Neviem rozprávať vtipy. Neviem byť stručná. Neviem rýchlo vyšplhať na strom, ani urobiť špagát.

Neverím na fixné rozdelenie vecí v živote na dôležité a nepodstatné. Verím v slobodu. Verím, že jedine srdce je väčšie než vesmír. Verím, že kedysi boli na svete len ťažní vtáci, ktorí hniezdili v korunách stromov a rozprávali im príbehy z diaľav, verím, že niektoré stromy a niektorí vtáci sa zmenili v ľudí a zabudli na svoju minulosť. Verím, že nepotrebujem krídla, pretože mám nohy. Verím, že v kine sa možno cítiť rovnako ako v kostole.

Mám niekoľko jazykov a každý z nich bozkáva inak. Viem rozprávať, no neviem, čo povedať. Viem, že existuje všetko a nič zároveň, že v papierovom farebnom vejári žije duch vetra. Že hodinový strojček imituje srdce, že žena má aspoň toľko životov, koľko má topánok. Viem, že telo je chrám a milovanie modlitba, že skutočný orgazmus je osvietenie a rozhrešenie zároveň. Viem jazdiť na motorke a viem dlho mlčať. Viem, že láska k múdrosti je pasca a láska k ľuďom chôdza po lane.

* * *

Ako mi tieto veci môžu pomôcť nájsť si prácu?

Something for the Girl with Everything


OLYMPUS DIGITAL CAMERAI.

Platón kedysi, keď ešte neexistoval internet a ľudia mali kopu času vymýšľať vlastné nápady (existujú aj nevlastné nápady? cíti sa adoptovaný nápad napadnutý sociálnou nespravodlivosťou?) a rozvíjať (ne)plodné teórie, spísal (isto-iste rydlom na voskovú tabuľku!) takú historku. Nazval to tuším podobenstvom o divadle, alebo možno aj nie, lenže viete ako to je, ja som Platóna nikdy nečítala (hambím sa, ale zato sa pochválim, Novio ho čítal. Som na neho za to bohovsky pyšná, že aký je múdry. A aký je môj. Áno, začala som byť majetnícka a miestami žiarlivá, to viete, ja som nikdy nežiarlila, lebo ako, čo, nech skúsi nájsť niekto takú ako som ja. Pch! (Okrem iných kvalít, ktorými disponujem, som aj bohovsky skromná.) Lenže viete, taký Novio sa tiež neváľa na každom rohu. Teda konkrétne Novio sa bárskedy váľa bárskde, ale viete, čo tým myslím.) a – už sme naspäť pri Platónovi – to divadlo. Chápete, ja vám to radšej pripomeniem. Viem totiž, že vaše vzdelanie z filozofie je asi na tej istej úrovni ako moje (ne, tým som vás nechcela uraziť) a preto:

Tak to vám bolo tak. Platón (aspoň myslím, že to bol on) vyprával také, že my žijeme v ilúzii. Že to, čo vnímame, sú len tiene, akoby sme sedeli v jaskyni chrbtom k ohňu a pozorovali tiene na stene a nikdy si neuvedomili, že to nie je realita, že sú to len tiene. Teraz ste si určite vybavili vašu starú učku filozofie a tú nudu, ktorá v prehriatej zaprášenej triede panovala. A pach kriedy. Máte? No tak to presne nie je vôbec realita, len tie tiene poondené na tej pomyselnej jaskynnej stene. (Býky v Altamire si prosím teraz nepredstavujte.) Vlastne keď tak nad tým rozmýšľam, toto bolo podobenstvo o jaskyni a nie o divadle, čo som vám to povedala? Vidíte, nie vždy ma môžete brať vážne. Niekedy ma môžete brať aj nevážne. (Dôležité je, aby ste ma furt brali. Ako drogy. Najradšej do krčmy. Tam sa stiera tá ilúzia medzi rozmazanou realitou a dákymi tieňami, všakver. Tým, čo tvrdia, že alkohol nie je riešenie, neverte!)

Ale (varuj!) pochopte, že toto, čo som vám tu porozprávala, nie je žiadna filozofia, len taký falošný odvar. Niečo ako slepačia polievka zo sáčku a rozhodne nie pre vašu dušu. Na pravé pečeňové knedličky (z pečene, temrav že hej) rovno zabudnite.

Je to len stokrát prevarená informácia transformovaná vekmi a zbavená originality (o iluzórnosti sveta sme počuli už stokrát, že) a navyše, čo je horšie, absolútne zbavená kontextu, takže je pravdepodobné, že to Platón myslel celkom inak, než si my dnes myslíme, keď počúvame tú starú učku NOSky. (Tá je tiež imaginárny tieň v jaskyni, mňa učil filozofiu mladík, čo nosil iba čiernu a vždy si bielu kriedu (zdanlivo) nevedomky utrel o tričko. Bol sexy a my, násťročné slepice, sme napäto počúvali, ako Wittgenstein písal filozofické spisy v zákope a tieklo mu pritom do topánok. No dobre, to s tými topánkami som si vymyslela, ale aj tak.)

A tým sa (nie celkom) plynulo dostávame k druhej časti dnešného príspevku.

II.

Všetko sú len platonické tiene. Vejár z papiera. Kvety, konfety. Kontrasty svetla a obskúrnych myšlienok. Moje srdce je ako jaskyňa, na ktorej steny sa odráža divadlo z tieňohry. Postavičky tvorené prepletenými prstami a psychedélia, iste viete, že psyché znamená duša a keď ste vysoko hore, vaša duša je azda celkom nahá, inak si to neviem vysvetliť.

Ja hľadím na tie tiene a túžim po nich, túžim sa ich dotknúť, ohmatať ich plnosť, obliznúť ich chuť, štruktúru, preniknúť nimi, stotožniť sa s nimi, tancovať s nimi na stene, ale pod prstami cítim len drsný vlhký kameň. Nech sa deje čokoľvek, stále mám na pamäti pominuteľnosť. Moju i sveta. Tým viac si vážim farebné dary, ktoré mi spadli do lona. Napokon spolu odplynieme do ničoty, ale it does make a difference.

Moje srdce, plné farebných tieňov.

Moja duša, vysoko nad oblakmi.

Moja myseľ, rozplýva sa v slasti.

Moje telo, v kŕčoch.

Vysoko, vysoko, vysoko, ako už dlho nie. V prstoch cítim elektrickú extázu. V hrudi rozpínavé oblačno. V lone horúco. Som len tieň.

Ako dobre.

III.

Mačky majú deväť životov, Židia majú tri duše.

Ja nemám nič, nemám nič, nemám nič a predsa mám všetko. Ale to sa nesmie hovoriť nahlas, lebo inak mi nerovná cesta vytrhne oprate z rúk a štrk a piesok zo mňa zoderú kožu, na tvári mi nechajú jazvy miesto znamienok krásy. Novio tvrdí, že jazvy sú tetovania. Ja tvrdím, že jazvy sú jazvy. Akoby nás naše ja zvalo k našej podstate. Každá rana sa nás dotkne hlbšie a hlbšie. Bolesť je zvláštna kategória. Moje jazvy si hýčkam ako fotografie z dovolenky. Jeho jazvy chcem hladkať prstami a prikladať k nim tvár a jazyk.

A nie, nikdy som sa nerezala.

Nie.

Som strunový hudobný nástroj a každý záchvev vzduchu ma rozozmučí. Mám zimomr(i)av(k)y.

Som most.

Čo poviete, ktorou vetou zmizol zmysel?

Jemnôstka


hoy sueña lo que quiere sin preocuparse por nada

(Bebe, Ella)

JesJeseňenný svet je rozmazaný ako nejaká koláž fotiek z mobilu. Vo vzduchuna pomedzí zimy visí hlúpučkosť a zívanie. Strieborné nite lietajú vzduchom ako zosobnenie klbka, ktoré mám namiesto srdca. Ťažko ho rozmotať, to poznáte aj sami, však. Som citlivá a nežná a milujem celý svet a každý krok, ktorý urobím, si dlho premýšľam, až napokon impulzívne skočím smerom, ktorým hľadí Intuícia. Prstami prechádzam po svojej tvári a tele a moja koža zjemnieva, som mäkká ako stará fotografia. Držím za chvost starého psa menom Pokora – čaptavo mu utekám v pätách, potkýňam sa a padám na kolená a na dlane.

Som malá ako špendlíková hlavička. Mám strach a mám radosť a som naplnená očakávaním a prázdna túžbou. Pijem víno, na ktorom je napísaná básnička:

Víno, to je elixír, čo piť sa oddá,
víno vždy ti slasť a mladosť dodá.
Ako oheň bodá – ale bôľ
vie utíšiť ako živá voda.

Teším sa z každej vážky, ktorá mi sadne na pery.

Viem vyznať lásku vo všetkých jazykoch, ktoré ovládam, ale milujem jediným jazykom, ktorému nerozumiem.

Drafts & Post-its


Image(via https://www.facebook.com/thispageisaboutwords)

*

Strácam svoju hmotu, projektujem sa do virtuálnych svetov, šírim sa signálmi, prenikám žiarením obrazovky. Nestrácam podstatu? Môj hlas je olúpený o plnosť mp3 formátom, moja tvár je rozpixelovaná. Stala som sa duchom. Z obrazovky na mňa hľadia hlboké rokliny, hlbšie než zo zrkadla. Komu patria?

*

Chcem ležať na stole, divé vlasy rozprestrieť po bielom obruse a oči zaviazať hrubou čiernou saténkou. Donaha vyholenú pičku zakryť exotickými kvetmi a do pupku vložiť jahodu pokvapkanú medom. Okolo môjho tela rozsypať lupene kvetín a ovocie a vo vzduchu vôňa vzrušenia. Chcem, aby si vypil pohár ťažkého vína a niekoľko kvapiek nechal stiecť z tvojich úst do mojich, ako vtedy. Aby si oblizol červeno narúžované pery. Aby si odhodil kvety z môjho lona a vydýchol horúci vzduch, keď sa špičkou jazyka dotkneš môjho klitorisu. Tak sa cítim. Hedonisticky. Na to mám chuť. Tvoje dva prsty v mojej úzkej. Ako vtedy…

*

Ako sklenenka, čo sa kotúľa dolu schodmi – taká je moja bolesť. Zdá sa celkom drobná, no napokon sa vždy roztriešti a ja si na nej porežem prsty i oči.

Café d´un soir


Nikdy som nechápala, čo je inšpiratívne na fotografiách so slovom “Inspiration” v titulke. (Obzvlášť keď na nich bola vyblednutá palma.) Inšpirujú ma vône, vietor, jazdy v električke, sex (ako každý, aj ja sa rada pozerám do očí druhého pri orgazme, lebo je v nich všetko, čo potrebujem chcem vedieť), spôsob, akým chodia ľudia v kabáte (celkom inak než bez neho) a chvíle, keď mi niekto hladká nahý chrbát a ja môžem snívať.

Pri pohľade na obrázky, ktoré niekto vybral a označil za inšpiratívne, ma nenapadá nič. Vlastne, väčšina obrázkov je príliš konformná definujúca na to, aby ma inšpirovala.

Moja inšpirácia sa ohlasuje čudným pocitom v chrbte a napäím v pleciach. Niekedy elektrinou v prstoch, chuťou zavrieť oči a pošúchať si viečka, pretrieť obočie.

Dnes je deň sivý, pomalý a ako stvorený na sviečku s jazzom; som započúvaná do cinkania šálok a rozhovorov v Café Paris. Cítim vláčne potešenie pozorovateľa, ktoré sa mi rozlieva v bruchu presne tak, ako zvykne láska. Pri spodných rebrách, kde ma v lete boleli ľadviny. Teraz cítim okolo pása príjemné chvenie, ako niečie ruky.

Som trošku ospalá a mám chuť sa pred spaním tíško pomilovať. Vlním sa ako vodná hladina a túžim, aby sa do mňa ktosi ponoril. Chcela by som si ľahnúť do chladných bielych páperových perín, len na malú chvíľku, kým sa neohrejú teplom môjho tela. Mám radšej žlté svetlo než biele a pripadá mi, že niet príjemnejšieho miesta v novembri než práve kuchyňa, cez ktorej okno svieti lampa ako roztopené maslo.

Cuaderno


Estoy aquí queriéndote,
Ahogándome
Entre fotos y cuadernos
Entre cosas y recuerdos
Que no puedo comprender

* Som tu a ľúbim ťa, topím sa medzi fotkami a zošitmi, medzi vecami a spomienkami, ktoré nemôžem pochopiť.*

(Shakira, Estoy Aquí)

Pozerám sa na seba; vidím sa od pása hore, vlastne aj čosi poniže a hojdám sa v bokoch. Predstavujem si, že som biela labuť (nie ten vták, ale baletka!), pretože som si vlasy vyviazala hore. Zdá sa mi, že moje pery majú tvar srdiečka, moja tvár je oválnejšia než včera a zreničky mám dúhové. Som šťastná.

Európska Únia zrušila vízovú povinnosť do Schengenu pre Kolumbiu a Peru. To v praxi znamená, že môj Novio už nepotrebuje žiadny pozývací list, ani doklad o stave účtu. Asi. Nielen vesmír, ale aj politické sily nám zrejme prajú.

Ya, hovorím si v duchu jeho výslovnosťou. Ďa.

Po prednáškach som vypila dve pivá a potom zjedla kus klobásy, skoro ako na politickom mítingu. Opriem sa lakťom o kachličky a zdá sa mi smiešne, ako sa mi na páse robí záhyb. Vlastne aj dva. Mierne presvitajúce rebrá, suvenír z Kambodže, sa niekde zatúlali. Ale veď ja si prinesiem nové, z Indie. Púšťam na seba horúcu vodu a nahlas si spievam:

Vous pouvez détruire tout ce qu’il vous plaira
Il n’a qu’à ouvrir l’espace de ses bras
Pour tout reconstruire, pour tout reconstruire
Je l’aime à mourir

*Môžete zničiť, čo len chcete, stačí, aby otvoril svoje náručie a všetko dá znovu do poriadku.*

(Shakira, Je l’aime à mourir)

V električke som pozorovala pekné dievčatko so špicatým nosom, plavými vlasmi a tmavými očami. Predstavovala som si ju dospelú, v bielom plášti ako milú detskú doktorku a stále s tým istým výrazom ľudí, ktorí príliš nepremýšľajú nad svojou krásou. No možno z nej nebude doktorka, možno preruší štúdium žurnalistiky kvôli neplánovanému tehotenstvu, za dva roky sa rozvedie a jej dcéra bude mať veľké oči, atopický ekzém a snahu zavďačiť sa neurotickej matke. Ale ja to tipujem na tú medicínu.

Jedného dňa budú všetci šťastní. Žiadne mesto nemôže ostať obtiahnuté čiernym súknom navždy…

* Však bola Shakira v deväťdesiatych rokoch strašne srandovná?

Tma nás premieňa


Pozorovala som ľudí, ako sa usádzajú v tme. Boli mierne neohrabaní, svietili si mobilmi na očíslované sedadlá a ukladali kabáty a kabelky na prázdne miesta. Len málo z nich chrúmalo pukance a nikto nesŕkal kolu. Nikto sa nahlas nesmial ani nevykrikoval.

Po filme, omámení atmosférou kina, sa pohybovali s pomalou gráciou. Ženy kráčali dolu schodmi s hlavou zdvihnutou vysoko hore, plecia vystreté, pohybujúc sa ako hollywoodske hviezdy. Každej z nich sa na tvári zachytil odlesk slávy, hoci to nebola zahraničná snímka. Ramená mužov akoby sa rozšírili. Džínsy a mikiny pôsobili nedbalo elegantne, aj na nich zapôsobili luxusné obleky na plátne.

*

Namaľované dievčatá sa vlnili na parkete; odvaha ich kreácií exponenciálne stúpala s vypitou hruškou. Tlmené svetlo im uberalo vek a skúsenosti, (ne)vhodne zvolené oblečenie pridávalo či maskovalo kilá. V cigaretovom opare sa vznášal Amor a náhodne strieľal šípy erotiky – muž a žena, žena a žena, muž a muž a žena… Spotene sa o seba obtierali, prezentujúc viac či menej vydarené improvizácie na tému “sexy”. Oči hľadeli spod mihalníc ťažkých únavou, maskarou, alebo alkoholom, hodnotili korisť, od topánok až po účes. Pri stoloch nedbalo fačili netančiari, študenti z filozofickej rozoberali opojné účinky marihuany. Všetky pohyby pôsobili filmovo, spomalene. Sprevádzala ich hudba.

*

BUCH buch, BUCH buch, BUCH buch, tlčie dutý orgán v hrudnom koši. Keď uvážime, že naň nikdy nedopadol priamy slnečný svit, je pozoruhodné, koľko zásluh mu pripisujeme. Akoby všetko svetlo, ktoré sa rozlieva v našom živote, vychádzalo práve z jeho tmavým komôr. Srdce musí tĺcť, aby krv tiekla. Krv musí tiecť, aby sa svet neprestal točiť. Možno preto si navzájom lámeme srdcia; keby sme to nerobili, planéty by sa po miliardách rokov pomalého tanca v tme zastavili.