Večerné správy


I.

Chcela som napísať: posledný, s kým som sa vyspala, kým som stretla Novia, mal iniciály PS. Potom som si uvedomila, že som na niekoho zabudla. Ten niekto – v posteli bol nanič a ešte aj pointu mi pokazil.

II.

Keď nabudúce budete namiesto seminárky písať kokotiny na blog, možno vás uteší, že niektorí trávia čas napríklad natáčaním videí o špecifickej konštitúcii panenskej blany: klik.

Zaujímalo by ma, čo v USA robia na biológii; myslíte, že im púšťajú aj takéto? Lebo viete, multimédiá na hodine, to je dnes free&cool&in.

Reklamy

Take it easy.


Alebo: Tento článok nie je pre naivky.

* * *

Ale čo má žena robiť, keď je jebnutá?

Na to, samozrejme, neexistuje odpoveď, nie, nie, pretože existuje celá paleta odpovedí! (Vedeli ste, že paleta sa po anglicky povie “gamut”? Dosť divné, nie?)

Ženy ako ja to obvykle riešia tak, že sa posúvajú ďalej a ďalej, zošalievajú viac a viac…a zošalievaním rozhodne nemyslím, že odmietajú vyjsť z domu bez šálu, hoci aj takú kamarátku som mala. A kľúčovým zistením v tomto procese je samozrejme to, že nie je cesty späť. (Čiže ďalšie klišé.)

No.

* * *

Moja kamarátka má chlamýdie (nie tá ošálená, toto je iná) a cudzie gaťky v pracom koši sú na otázku “Odkiaľ sa vzali?” asi lepšia nápoveda, než 50:50 z Milionára.

“Ale to neznamená, že sa na to teraz vykašlem, len proste…” objasnila mi minule situáciu, “keď ja ho aj chápem, akože, ja poslednou dobou nemám veľmi chuť na sex…”

“…ale tak kondóm by si dať mohol, ne?”

* * *

Ďalší sa mi zveril, že keďže sa už roky stará o svoju psychicky chorú ex (ktorá chce, aby boli opäť spolu), neverí, že si nájde normálny vzťah. A že jeho mama by chcela, aby sa oženil s tou, s ktorou práve chodí. Tá síce zjavne psycho-ex toleruje, ale na druhej strane sa mu s ňou nepostaví.

* * *

Tretia hrá rolu špinavej-kurvy-rozvracačky-rodín. Samozrejme otecko polročného decka je v tom nevinne a celé je to jej chyba. Popri hojnom komplimentovaní jej zadku už takmer rok hádže aj perly ako “Ale ja ich neopustím.” Jeho frajerka pred časom na otázku o sobáši odpovedala: “Načo, aby sme sa mohli za polroka rozvádzať?”

* * *

Existuje niečo, čo muži neznášajú viac než žiarlivosť?

A existuje niečo, čomu ženy veria menej než svojej intuícii?

Babylonia


Chérie sa ma raz spýtala, či je pre mňa nejaký rozdiel v jazyku, v ktorom mi muži vyznávajú lásku. Či je to iné po slovensky a po anglicky či španielsky.

Nad otázkou som rozmýšľala toľko, až som zabudla odpovedať.

Popravde, po slovensky mi nikdy nikto lásku nevyznával. Ak teda nerátam Mareka M. zo škôlky, s ktorým som si dala prvú pusu (viac menej z donútenia, mali sme postele pri sebe, on ma ťahal za pyžamo a vyplazoval na mňa jazyk, tvrdiac, že to videl v telke) a Robka A. z druhej triedy, ktorý mi nosil náramky a kresby kačičiek (ešte ich mám niekde odložené) a ktorého som tvrdošijne odmietala. Pozdravujem, chlapci, škoda, že to nevyšlo.

Zaľúbil Zahľadel sa do mňa bárskto, no väčšina z nich mi skôr skladala komplimenty, než by vyrukovali s nejakým závažným vyznaním. Robili to po anglicky, po nemecky, po slovensky, ale ozaj hardcore to bolo len po dánsky a po španielsky.

Ja osobne ako linguofilica, ako ma volá Novio, sa rada rozprávam vo všetkých možných jazykoch a aj v posteli prepínam aspoň medzi tromi variantami.

Občas sa mi stáva, že po mne niekto chce rozprávať francúzske nežnôstky. (ale s Francúzom som nič nemala) Neverili by ste, aký fetiš na francúzštinu chlapi majú…

Vo všeobecnosti mojich zahraničníkov rajcuje, keď hovorím po slovensky, prípadne zasnene rozprávajú o mojom sexy prízvuku. (Vtedy si vždy poviem, sakra a ja sa tak snažím o dobrú výslovnosť!) Ja si občas predstavujem, ako raz niekomu poviem s prerývaným dychom, že “mám strašnú chuť na tvarohový koláč” alebo nejakú podobnú somarinu – bohužiaľ, ešte som sa na to nezmohla, raz som sa už už chystala, ale musela som sa strašne smiať a potom vysvetľovať, že to nie je kvôli veľkosti prirodzenia alebo technike. (No a čo, ja tiež nekrútim hlavou nad vašimi prapodivnosťami…)

Mne sa napokon tiež páči mäkký hispánsky Noviov prízvuk a to sa mi veru s nezainteresovanými stranami nestáva. Ale aby som pravdu povedala, jazyk nie je až taký dôležitý; črty a výraz tváre, tón hlasu, oči, to skôr. Po anglicky alebo po španielsky. Aj keď niekedy si v posteli v duchu prekladám do slovenčiny, z nejakého dôvodu mi to znásobuje vzrušenie.

Totiž, po slovensky vie Novio povedať len: “Daj mi pusu, miláčik.”

Takže tak nejak.

Cuaderno


Estoy aquí queriéndote,
Ahogándome
Entre fotos y cuadernos
Entre cosas y recuerdos
Que no puedo comprender

* Som tu a ľúbim ťa, topím sa medzi fotkami a zošitmi, medzi vecami a spomienkami, ktoré nemôžem pochopiť.*

(Shakira, Estoy Aquí)

Pozerám sa na seba; vidím sa od pása hore, vlastne aj čosi poniže a hojdám sa v bokoch. Predstavujem si, že som biela labuť (nie ten vták, ale baletka!), pretože som si vlasy vyviazala hore. Zdá sa mi, že moje pery majú tvar srdiečka, moja tvár je oválnejšia než včera a zreničky mám dúhové. Som šťastná.

Európska Únia zrušila vízovú povinnosť do Schengenu pre Kolumbiu a Peru. To v praxi znamená, že môj Novio už nepotrebuje žiadny pozývací list, ani doklad o stave účtu. Asi. Nielen vesmír, ale aj politické sily nám zrejme prajú.

Ya, hovorím si v duchu jeho výslovnosťou. Ďa.

Po prednáškach som vypila dve pivá a potom zjedla kus klobásy, skoro ako na politickom mítingu. Opriem sa lakťom o kachličky a zdá sa mi smiešne, ako sa mi na páse robí záhyb. Vlastne aj dva. Mierne presvitajúce rebrá, suvenír z Kambodže, sa niekde zatúlali. Ale veď ja si prinesiem nové, z Indie. Púšťam na seba horúcu vodu a nahlas si spievam:

Vous pouvez détruire tout ce qu’il vous plaira
Il n’a qu’à ouvrir l’espace de ses bras
Pour tout reconstruire, pour tout reconstruire
Je l’aime à mourir

*Môžete zničiť, čo len chcete, stačí, aby otvoril svoje náručie a všetko dá znovu do poriadku.*

(Shakira, Je l’aime à mourir)

V električke som pozorovala pekné dievčatko so špicatým nosom, plavými vlasmi a tmavými očami. Predstavovala som si ju dospelú, v bielom plášti ako milú detskú doktorku a stále s tým istým výrazom ľudí, ktorí príliš nepremýšľajú nad svojou krásou. No možno z nej nebude doktorka, možno preruší štúdium žurnalistiky kvôli neplánovanému tehotenstvu, za dva roky sa rozvedie a jej dcéra bude mať veľké oči, atopický ekzém a snahu zavďačiť sa neurotickej matke. Ale ja to tipujem na tú medicínu.

Jedného dňa budú všetci šťastní. Žiadne mesto nemôže ostať obtiahnuté čiernym súknom navždy…

* Však bola Shakira v deväťdesiatych rokoch strašne srandovná?

Ako riešim škriepky


Som ufňukaná a plačlivá a ani to nemôžem zvaliť na PMS. Na druhej strane, pred chvíľou som ovulovala a nikto ma nepretiahol, tak mám hádam nárok na trochu sebaľútosti, no nie? No áno. (Hej, ja som z tých verných, no.) (To že “Príležitosť robí zlodeja” si nechajte, jasné?!)

Navyše mi včera Novio vynadal, že vraj som rozmaznaná a vrtošivá a správam sa ako malá, ako keby to bola moja chyba, že bol unavený, keďže u nich bolo štyri ráno a niekto mu v izbe povedal, nech už sklapne a zhasne. Ja, keďže som plačlivá, som sa rozplakala. Vrtošivá som a rozmaznaná tiež, na kolumbijské pomery rozhodne, lebo viete, Kolumbia je na tom asi ako Kambodža (tvrdí on), ale aby som nepôsobila vrtošivo, nemohla by som sa asi sťažovať nikdy. (Už ma vidíte, veď by som bola furt ticho.)

Navyše je jeseň a to je snáď dôvod na melanchóliu. My tu v Európe sa v zime potrebujeme stiahnuť do svojho vnútra a rozjímať nad svojím životom, čoho alegorickým spodobením je napríklad Persefona a jej zostup do podsvetia. Čelíme svojim vnútorným démonom a psychologickému chladu a najmä tme. Vonkajšia a vnútorná temnota sa k sebe výbordelne hodia a my trávime oveľa viac času v krčme filozofovaním o nesmrteľnosti. (Bárs aj chrústa, ale predovšetkým nás zaujíma nesmrteľnosť naša vlastná. Čo mňa je do chrústa, však.) Najtemnejší deň v roku sa blíži, návrat svetla je neistý a kvitne iba mráz. Smrť je jednoducho nablízku. Máme čo robiť, aby sme v posteli ležali správnym smerom, aby nám Zubatá stála pri nohách a nie pri hlave, ako v onej Dobšinského rozprávke o zázračnom lekárovi.

A tak na mňa Novio celkom bezškrupulózne fľochol, že prečo sme my Európania všetci takí negatívni, reku čo nám chýba. Prehltla som pindy o tom, že keď sa mu nepáči, nech si hľadá v Kolumbii a o súmraku civilizácie a pocite konca som už vonkoncom nezačínala. Toto oni, ľudia z tropických krajín, kde o nedostatku slnečného žiarenia a vitamínu D nemôže byť ani reči (ani vidu, ani slychu), jednoducho nepochopia. On, dušoval sa, vraj nikdy nebol depresívny. No poteš Pánboh, ešteže tak, posledné, čo potrebujem, keď som deprimovaná, je ďalší taký!

No dobre, uznávam, že ten plač bol tak trochu citové vydieranie, aj keď neúmyselné, lenže ja sa teraz rozplačem už aj keď sa ma niekto opýta, ako sa mám. To mi príde tak ľúto, že neviem, ako odpovedať, aby som nikoho nezaťažovala svojimi malichernými problémami.

V rámci zachovania dobrých vzťahov (na diaľku je to fuška, nepomôžete si žiadnym pusinkovaním a zaliečať sa môžete len verbálne, čo je celkom náročné z hľadiska slovnej zásoby, všakver) som teda stiahla chvost a miesto pindov som sa radšej dve hodiny líškala a lichotila a básnila o láske, až kým nezaspal. Uf. Takže dnes zívam každé tri sekundy, pália ma oči a keby som nemala večerný kurz tanca, už by som asi bola v posteli sledujúc nejakú viac či menej vydarenú sfilmovanú verziu Jane Eyre.

Dnes som si v správach našla zo štyri linky na zamilované pesničky, vrúcne vyznania lásky a báseň v štýle stredovekých francúzskych rytierskych balád s prekvapivou pointou. Poviem vám, Európania sú studené čumáky.

Mimochodom, stredom Vietnamu sa prehnal tajfún a všetko je zaplavené. Ak viete, aký je Vietnam slíž, ľahko si domyslíte, ako to včul vyzerá. Keďže Novio dnes vôbec nebol online, predpokladám, že biedne. Možno strhlo aj dáke tie telegrafné stĺpy, či cez kerého Anciáša to chodí to wifi.

Znôška


Post-dengue klub

“Ako si sa mala?”

“Super, šialene… (…) …prekonala som dengue.”

“Aj ty? Aj ja.”

“Hej? A ako?”

“No. Sranda, ne?”

 

Exotika

Namiesto karát sme zamiešali

nádej a mesačný svit (pol litra za 2000 rielov – fér cena)

a začali sme hrať.

Opili sme sa aj z tej trochy,

aj keď to malo byť len na zahriatie…

Teraz stojím na zastávke v Ružinove a neusmievam sa

na chlapca vedľa mňa.

Idem do baru a budem tam najkrajšia,

pretože myslím len na tvoje oči.

 

Úprimnosť

Povedala som mu: “…ale to je asi o trochu viac, než si chcel vedieť.”

A on že: “Ale mi amor, mňa zaujíma všetko o tebe!”

 

Písačky

Čítam mu svoje básne. Poviedky mám na externom disku, ale aj to asi príde. No najradšej mu čítam Dobšinského rozprávky; o Slncovom koni a o princeznej Hrdopýške a o čarodejniciach lietajúcich na ohreble. Neviem, či existujú v anglickom (španielskom?) preklade, ale vlastne ma simultánne ich prekladať celkom baví – a pripomínam si rôzne skvelé slová z pokladnice slovenského jazyka. K mojim favoritom patria striga, šarkan a tátoš. Aj keď šarkan je tuším z maďarčiny a moja jazykovznalá maďarská kamoška tvrdí, že to znie turecky. Sľúbila mi konzultáciu v svojom etymologickom slovníku. O etymológii strigy sa vedie polemika a tátoš je tiež zrejme od našich južných susedov.

On mi rozpráva kolumbijské povesti o bohoch, čo sa po stvorení sveta zmenili na hady a rozprávky pre mňa vymýšľa. Je v nich slovenská princezná, ktorej jej rytieri neveria, lebo vraj má halucinácie z nadmerného užitia halucinogénnych látok, no ona aj tak vidí draka, na ktorom prileteli Číňania hľadajúci poklad.

 

Korene workoholizmu

Nič nestíham – ani cvičiť na klavíri, ani napáliť karaoke verzie piesní na spev, ani prečítať všetky materiály na prednášky (budem sa musieť zapojiť na začiatku, lebo som čítala len prvú polovicu určenej kapitoly – potom budem múdro mlčať a dám priestor ostatným), ani ísť ku kozmetičke (a navyše som chudobná a radšej si zaplatím španielčinárku), ani chystať prezentáciu. Mám prednášok za 43 kreditov a pramenných textov za mikulášske vrece. Raz do týždňa chodím tancovať latino tance. (…vždy som rada krútila zadkom!)

Preto som sa ešte prihlásila na online kurz o písaní, ktorý si môžete obhliadnuť aj vy, tuto hen aha. Začína 25teho októbra, takže ešte stíhate, myslím, že bársjakého bloggera by také mohlo zaujímať. Je to nejaký projekt podporovaný Európskou úniou; celkom som sa potešila, lebo ak EÚ podporuje takéto veci, znamená to, že ešte nie sme definitívne v civilizačnom kýbli smetnom koši. Ide vlastne o univerzitné kurzy (Future of Storytelling je len jeden z nich), ktoré vám budú sprostredkované cez rôzne videá a články posielané raz do týždňa na vašu mailovú adresu. Aha a samozrejme je to po anglicky a zadarmo. (Diky, EÚ!)

Len čo som začala nestíhať, prepadla ma výborná nálada a mám teraz kopu mentálnej energie. (Kopu na to, že je jeseň, každopádne.) Som vo svojom živle! Dúfam, že aj vy.