Stopy v nás


Then all the colours of the rainbow
Fell in my mind
I lost my mind long ago
Down that yellow brick road

Čo to je, čo po nás ostane vo svete?

je zlá otázka. My sme zo sveta a svet je z nás a nikam sa z neho nestratíme tým, že z neho odídeme.

Včera to bolo dvadsať rokov, odkedy umrel Charles Bukowski, obľúbený básnik hipsterov, snobov, intelektuálov i povaľačov.

Moje prvé stretnutie s ním sa odohralo pred rokmi, v jednom byte na Vajnorskej. Stretla som sa vtedy so starou známou z francúzskych čias a sedeli sme v malom bare; boli tam drevené stoly, knihy a zaprášené vetešnícko-starožitnícke artefakty, ako dnes vídať v každej druhej bratislavskej kaviarni. To bolo pred tým, než sa veteš stala cool. Pili sme pivo, ona fajčila, ja nie, niekto jej zavolal a okolo polnoci sme boli na ceste k jednému týpkovi.

Býval na druhom poschodí, pod balkónom parkoval služobným autom. Na stolíku v obývačke mal položené Bukowskeho básne.

V tú noc Z. odišla skoro a ja som skončila v posteli s týpkom. Nevyspala som sa s ním. Odišla som skoro ráno, strapatá a s rozmazanou linkou.

Myslím, že mi zavolal; pozval ma k sebe, navrhla som kávu vonku, už sme sa nikdy nestretli.bukowski

Doma som vytiahla z knižnice na podeste knihu Básní 1974 – 1978 a začala som čítať.

Dúfam, že starý mŕtvy Charles neodpočíva v pokoji, ale že řádí niekde v záhrobí, fajčí jednu od druhej a prekladá chlast sexom a dostihami.

Reklamy

First World Problems


Trpím obsedantnou sebareflexiou. Nemyslím tým, že sa starám o lak na nechtoch, alebo svoj zadok (na ten si ostatne nedovidím, takže ma veľmi nezaujíma – o to nech sa starajú iní). Ale prečo toľko myslím na seba? Prečo ma tak zaujíma každý poryv mojej postadolescentnej duše, keď som v konečnom dôsledku len figúrka v Gaussovej krivke?

Podľa niektorých posadnutosť sebou samým začína výmyslom eseje – to má na rováši Michel de Montaigne, ak vám to niečo hovorí (taký (ne)podstatný Francúz) – a vyústila až do fenoménu sociálnych sietí, ktoré formujú naše myslenie viac, než si pripúšťame. Či?

(Podľa iných ľudia písali na steny a zdieľali obrázky mačiek už v starovekom Egypte, však.)

Denne trávime minúty – hodiny formulovaním svojich myšlienok, zážitkov, dialógov do skratkovitej, údernej formy statusu. Kalkulujeme, čím získame lajky – humorom, či dojemnou plesňou piesňou? Alebo zmenou relationship statusu? Fotkou špenátových tagliatele, ktoré sme spratali na obed? Cynizmus vs. naivita? Vyberte si múdro. (Dajte pozor, aby tá porcia cestovín nebola drevorubačská, nosí sa minikôpka jedla a tri zelené lístky pokvapkané figovým octom. Tak aby ste neboli za pažravca.)

Pred niekoľkými mesiacmi som bola na svojom statusovaní závislá. Všetko, čo sa mi stalo, som si predstavila v riadku modrobielej stránky a zvažovala, či a kedy sa podeliť so svetom. (Ihneď, alebo za tri minúty? A čo ak mi napadne lepšia pointa?) Potom som si dala limit (Robili to takmer všetci; tou dobou bolo módne si účet demonštratívne deaktivovať na dobu určitú, ako nejaký sociálny pokus. Akoby to niekoho zaujímalo, však.)

Ten limit bol jeden status denne.

Najprv mi šklbalo prstami, ako veľmi som chcela ukázať svetu zoznamu tých ľudí, aká som inteligentná, podnetná, vtipná, sarkastická, aký mám nadľad a skvelý vkus. Táto fáza choroby prešla relatívne rýchlo.

Ani neviem ako, no prestala som rozmýšľať v statusoch a opäť uvažujem vo vetách, odstavcoch, dialógoch so sebou samou. Viete si predstaviť, aké je to príjemné a oslobodzujúce?

Niekedy, keď si tak samožersky scrollujem po vlastnej stene, sa chytám za hlavu nad tou prehliadkou idiocie. To bola tá moja sebaprezentácia? Radšej už budem ticho. Napokon, už mi aj tak skoro žiadne skvelé, úderné frázy nenapadajú.

(A čo vy? Lajknete mi tento článok, vy skupáni?)

ImageObrázok som nakradla na facebooku.

Čo chýba slovenskej duši?


Prišla som na to. My nepotrebujeme druhého Štúra, nepotrebujeme druhého Krista (aj keď mi nedá a musím dodať, že takých ako Džejsí bolo habadej, len nie všetci urobili kariéru…), ani druhého Mečiara (toho ale máme) a dokonca nepotrebujeme ani počuť Pravdu. My, totiž Slováci, sa potrebujeme kvalitne zasmiať!

Sme depresívny národ. Je trochu trápne sa vyhovárať na široké lány a temné hlbočiny nezmernej slovanskej duše. (Ja to občas robím, aby som zmiatla cudzincov, oni totiž o slovanskej duši nič nevedia.) V slovenskej slovesnosti sa vyskytuje plná riť humorných historiek, prosím, nalistujte si ľubovoľnú časť z niekoľkozväzkovej zbierky rozprávok, nie od Dobšinského ani od Nemcovej, ale tamto, čo obsahuje prepisy nahrávok z výskumov v tridsiatych a štyridsiatych rokoch bez autorských korekcií. Tam si vám každú chvíľu niekto sťahuje gate a špásuje až praští. (Neviem to teraz nájsť, ale veď ja sa zajtra v knižnici pozriem a doplním info.)

Lenže my sme na to zabudli. Myslíme, že naša národná črta je byť zasmušilí, zvesii sme kútiky, ako keby nám na ne niekto zavesil závažia udrbané z fyzikálneho kabinetu.

Preto si potrebujeme spomenúť, že to tak nie je. Potrebujeme si spomenúť na ľahkosť bytia a na bezstarostnosť, na večery bez strachu z rán a blogy bez klišé. Potrebujeme sa schuti srdečne zasmiať.

Nie zlomyseľne a nie tragikomicky, lež veselo, čisto.

My, Slováci, potrebujeme kvalitných humoristov!

…a mohla by to financovať Európska Únia. Kým sa vybaví žiadosť o grant, môžete svojpomocne a zadarmo v komentároch postnúť váš obľúbený vtip.

Čo pomôže spasiť svet?


Najprv si pustite pesničku. A teraz poďme na vec.

Keďže nielen ja sa v poslednom čase zamýšľam a vyjadrujem k želaným zmenám v zmýšľaní spoločnosti (t.j., spoločnosť potrebuje byť menej prudérna a viac chlastať a objímať sa a byť na seba dobrá a vlastne, náhodný sex ešte tiež nikomu neuškodil, teda okrem tých, čo dostali pohlavnú chorobu alebo dva pásiky na tehotenskom teste, nuž a tu radšej zavriem zátvorku), dozvedela som sa z nejakého stĺpčeku v novinách, že Rado Ondrejíček radí: každý by mal robiť to, v čom je najlepší a robiť to sám pre seba. Autor stĺpčeku siahodlho polemizuje, až napokon dospeje k záveru, že súhlasí, ale že by to ľudia mali robiť pre seba navzájom.

Tak a ja vám k tomu niečo poviem. Okrem toho, že ma už pekných pár žiakov pasovalo za najlepšiu učku, aká ich kedy učila (okrem tamtoho, čo mi minule tresol zasúvacími dvermi, pochopiteľne), a teda sa pokladám za zdatnú jazykárku, som už taktiež niekoľkokrát počula, že ten blowjob bol najlepší v živote dotyčného. (V takej chvíli sa v duchu vždy zasmejem diabolským smiechom a myslím si, šak mám nejakú techniku, ne, ale tvárim sa nevinne ako anjelik a potešene štebocem, ó, fakt? a nechám sa ešte chváliť, pričom hádžem svoj najrozkošnejší pohľad zdola.)

A teraz mi povedzte, čo mám teda robiť? Som na životnej križovatke?

Podľa mňa mi ide ešte oveľa viac vecí, ale žnem za ne podozrivo málo komplimentov. (A momentálne si na žiadnu z nich neviem spomenúť, ale to nie je témou príspevku!) (Aha, napríklad trieskať dve na tri mi ide. A používať neobvyklé kombinácie latinizmov a archaizmov.)

A samozrejme vynikám v mojom štúdiu, ale pri tom, čo ja študujem, by mi bola hamba, keby nie.

Rado Ondrejíček, naproti tomu, rsv. jeho sčasti autobiografický hrdina, robil v dákej reklamnej agentúre, kde ho skoro jeblo a potom o tom napísal knihu. (Si tak myslím.) Tá kniha je odstrašujúcim varovaním pre workoholikov, aj keď neviem, či tak bola aj myslená (lebo si nepamätám všetky detaily). Napokon, jemu sa až tak nepáčilo, v akom duchu o ňom písal stĺpkar a na svojom FB sa tak trochu ohradil, ale to už zabieham do sféry, ktorá vás iste nezaujíma, pretože pochybujem, že cieľová rovinka skupina môjho blogu sa práve prekrýva s cieľovou skupinou pána Ondrejíčka, hoci tá jeho je nepochybne väčšia. (Závidím, ale čo už.)

Mimochodom, anotáciu k Homo Asapiens si môžete prečítať tu – je dosť nudná, kniha bola lepšia, aj keď viete ako, druhýkrát ju čítať nebudem. Mám dosť svojej roboty, nieto ešte čítať o cudzej.

No každopádne. Takže aby som už konečne utla tú nezaujímavú časť tohto postu (stavím sa, že ste si už medzitým skočili uvariť kávu), totiž o komentároch v starej tlači a workoholikoch so spisovateľskými ambíciami, či naopak – čo to teda robiť s týmto svetom?

Možno časom prídem aj na niečo lepšie, ale zatiaľ si poslúžim radou z toho stĺpčeka.

Robme to, čo robíme, najlepšie, ako vieme.

Robme veci aj pre druhých, nielen pre seba.

Napríklad pestujme zelinky v komunitnej záhrade a adoptujme kytičky v centre mesta a štrikujme farebné poťahy na lavičky, usmievajme sa na ľudí (áno, aj na škaredých)…

Ježiš, to je hrozné cliché, však?

Najlepšie z toho vyextrahovať len podstatu: Robme niečo, kurvaník-šopa-holubník!

Napríklad píšme dobrú poéziu.

Jebať na to, idem spať. (Veršovanky som spriadala včera.)

PS: Dnes som na večeru zhltla za krabičku od Ramy malých rezníkov. Aby sa nepovedalo, s čistými šalátovými listami. Ďakujem za opýtanie, pochutila som si! Keby všetci večerali rezne, určite by boli k sebe láskavejší. Lenže keď čoraz väčšia časť populácie žere v štýle lovcov a zberačov (zaujímalo by ma, ako prídu k čerstvému mamutiemu stehnu), niet divu, že sú z toho všetci frustrovaní. Nedostatok glukózy v krvi, vážení! (Mimojazdom, onen dvermitresnuvší študent tou dobou skúšal novú diétu. Jedol iba čerstvé ovocie a zeleninu…)

Ninguna destinación


Sedíme v tretej krčme, v tej, čo je až do rána, a ožrato, vášnivo na seba vykrikujeme pravdy o živote a o svete. Preto sú to pravdy, lebo nám pri nich svietia vytreštené očiská a z úst lietajú sliny.

“Už ma kurva nehajte dohovoriť, dopiči! Furt mi skáčeš-te do reči a ešte na mňa aj plujete, piči šak veď!” hučím do pána docenta. Nič si z toho nerobí, ide si ďalej svoje.

“Slovenčina má ohromný potenciál, ale je nevyužitý, lebo my si myslíme, že nemá, ale má, my proste musíme tvoriť krásu, musíme experimentovať s jazykom a…” rozdrapujem sa tvrdo, po bratislavsky, “teda akože ale nemyslím tým úplne konkrétne že ja som ten obroditeľ umenia…”

“Najlepší je Švantner, ale to šeci majú v piči!” Chvíľu pokračuje v podobnom štýle. Švantner ako vrchol slovenskej literatúry.

“No jasné, lebo šak to pre väčinu ludí je len o nejakom chlapíkovi čo ide do lesa,” prikyvuje LL, ktorý pravdepodobne čosi z toho aj čítal.

“No ale veď o tom to práveže  vóbec neni!” seká slová docent.

Mlčím, lebo Nevestu hôľ som nečítala, hoci naturizmus sa mi páči.

Vyvreskujeme cez hlasnú hudbu do šiestej ráno, kopeme zlacnené Havany, mlčanlivejšia časť našej skupiny už odišla domov. (“Musím ísť zajtra do Čiech po kocúrika,” hovorí Jozef. Smejeme sa, koľko logistiky kvôli túlavej mačke!)

“My musíme tvoriť umenie,” odznie.

“No hej, ale čo je to vlastne umenie?”

“No umenie je dostať to k luďom.”

“To je pičovina, to nie je umenie, ale mainstream.”

Hádame sa o tom. Nesúhlasím, že umenie má byť pre všetkých. Neexistuje jedno umenie, ktoré osloví každého predsa veď, o tom nemôže byť ani reči, mudrujem. Vytiahnem Shakespeara.

“No sa tu postav na ulicu a sa opýtaj, že kolko z nich pozná Shakespeara, no že čo. No každý asi že jasné. No ale kolko z nich to aj čítalo? Jakože jasné, šeci vedia, že Rómeo a Júlia, aj že Hamlet, ale kolko z nich by vedelo menovať ešte tri?”

“Prospero…” vyhŕkne z docenta, “ako sa to volá…”

“Búrka! To je najlepšia,” hovorím. Docentovi zmäknú a znežnejú rysy.

“Na tom ostrove…” dodá.

“No! Mne sa najviac páči, ako on hovorí, že sme utkaní z rovnakej látky ako naše sny a naša existencia je obklopená spánkom,” nadrato odriekam svoj obľúbený citát. Vždy ma rozradostí stretnúť niekoho, kto pozná Búrku.

“Hej hej hej,” súhlasí.

“No ale kolko z nich to pozná! A zato to neni umenie?” zatlčiem svoj klinec.

Docent napokon uzná moju pravdu. Je najebaný a frustrovaný podmienkami na Slovensku a pičuje, že nám je všetko jedno, že nikto ani nejde pred úrad vlády s transparentom s veľkým nápisom KOKOT. Že nehádžeme kamene. Rozpačito krčíme plecami, sami nevieme prečo, chceme veľa vecí zmeniť, ale sme akísi zháčení.

“Lebo šak do piči niečo robte! Vy máte byť nasratí! Jak móžete byť takí lahostajní!”

“Ale čo to zmení…?”

“Neviem, ale aspoň niečo urobte! NIEČO sa stane!”

Máme možnosti a máme voľnosť kritizovať a my nevieme ako. Vieme, čo sa nám nepáči, ale zdá sa nám, že sami nevieme nič lepšie. Sedíme so zvesenými plecami a túžime po divokosti v srdci, aspoň ja, alibista relativista.

Musíme niečo zmeniť. Nestačí zmeniť sám seba. Ale čím? Čo mám v rukách? Mám iba svoje slová v ústach. Som lepší priemer. Naozaj to stojí na mne? Isteže. Všetko stojí len na mne. A na tebe. Musíš niečo zmeniť, veď vieš. Potrebujem vedenie? Vykroj sa z davu, prekrúca ÚĽUV ľudovú uniformitu.

Nemám rada revolučné heslá. Hádame sa aj o revolúcii, pravda. Odriekame zvetralosti.

Sigmund Freud tvrdí, že umenie je len náhražka sexu. Nemôžeme si zajebať, tak píšeme básničky a sekáme sochy zo šutru. Umelci sú reku nezdraví a úchylní. Tak si myslím, že náboženské umenie mu tiež pekne ležalo v žalúdku, Freud pokladal náboženstvo za kolektívnu neurózu. Jung ho pekne nasral, keď celý tento konštrukt postavil na hlavu, no to by mal urobiť každý dobrý žiak. A my to dokážeme? Vieme kritizovať svojich učiteľov?

Jung tvrdil, že náboženstvo je liekom na kolektívnu neurózu. Ale si ja zato nemyslím, že trpíme kolektívnou neurózou, spochybňujem kolektívnosť ako takú, ale tu zase zavráti pán docent mňa. Šak veď iste.

Musíme niečo urobiť, musíme niečo urobiť…na čom nám ale ešte záleží? Potrebuje tu ešte niekto tých povestných Maťov Hrebendov?

Nechceme sa na to radšej vyjebať a žiť svoj malý šťastný život? Nie je to napokon hodnotnejšie?

Triezviem až poobede.

Novinky z planéty opíc


V pondelok som ešte na speve notovala ako slávik prišlapnuté mača, v utorok som sa vládala ledva vliecť a dnes ma škrabe v krku, akoby mi niekto prešiel hrdlo brúsnym papierom. A tak som ráno len mávla rukou a po raňajkách sa vrátila do postele. (A dobre som urobila, lebo spolužiak mi referoval, že v škole nič nebolo. Prednášajúceho, na ktorého by som možno večer išla, seklo v chrbte (tvrdí on, ale možno je po opici ako ja v pondelok), takže sa všetko vyriešilo franský kupec samo.)

Okrem toho ma poctili návštevou červení hostia a tak sa hostím, ako mi telo prikáže – kedy len môžem; na raňajky rožok s čajom, na obed štedrá porcia rizota u Vietnamca, na večeru…ehm, hanba ma fackuje…dve porcie duseného mäsa so zeleninou, tri krajce chleba a riadna polovica broskyňového kompótu. (Nie konzervy. Toho veľkého skleného!) (Som ako štopovaná hus, moja pečeň je zrelá na foie gras.) Už nemám hlad – už mám len nutkanie.

Ale aby som nepôsobila nekultúrne a pažravo, spomeniem, že v SNG je výstava talianskej maľby od 14. do 18. storočia, kam som sa včera vypravila. Bolo to…hm, presne také, ako som očakávala, ale čo chcete za 1,30 vstupného? Michelangela? Nedajte sa vysmiať. Ale keďže šlo poväčšine o cirkevné motívy, ja som sa zabavila, pretože popisky obsahovali zaujímavé informácie o symbolike a podobne. Navyše, niektoré (hmmm…veľa) maľby majú fakt zlé proporcie (vidno, že maliar videl ženu vyzlečenú iba po tme a aj to v pyžame len s dierou na príslušnom mieste, prípadne vôbec), osoby disponujú hrubočiznými krkmi a poddimenzovanými plecami a prsia nájdete na tých najnepravdepodobnejších miestach. Celkom sme sa zasmiali.

Aby sme si náhodou nemysleli, že galéria sa záujmu mladých návštevníkov teší, tetky na príjme (a výdaji kabátov) sa správali presne ako tie harpie na študijnom – vyprevadili nás v duchu “Neteší nás, že ste prišli a už sa nevracajte!”

Ale na nás si neprídu. My sme totiž ľahostajná mládež!

 

*Link na výstavu tu*