One bright moment


Image

Môj študent bol na seminári šamanizmu. Nič nezažil, nič nevidel. (Vraj je príliš pevne zakotvený v realite.) Tiež si myslím, že niekedy je lepšie isté veci nepoznať. (Napríklad sám seba?) Pohodlíčko, chápete.

Navyše, bez omamných látok je dosť ťažké dosiahnuť želané stavy mysle. Som počula. Nikdy som nič nevidela, keď som sa o to práve snažila. Vraj treba veľa snahy na to, aby človek pochopil, že snaha je zbytočná.

Čítam si Učenie dona Juana a vravím si, kurva, ten peyotl, to musí byť niečo. Niekto nejaké skúsenosti?

Podľa etnografov údaje v tej knižke vôbec nesedia, ale nie je to napokon jedno? …dnes akosi nemám čo povedať.

First World Problems


Trpím obsedantnou sebareflexiou. Nemyslím tým, že sa starám o lak na nechtoch, alebo svoj zadok (na ten si ostatne nedovidím, takže ma veľmi nezaujíma – o to nech sa starajú iní). Ale prečo toľko myslím na seba? Prečo ma tak zaujíma každý poryv mojej postadolescentnej duše, keď som v konečnom dôsledku len figúrka v Gaussovej krivke?

Podľa niektorých posadnutosť sebou samým začína výmyslom eseje – to má na rováši Michel de Montaigne, ak vám to niečo hovorí (taký (ne)podstatný Francúz) – a vyústila až do fenoménu sociálnych sietí, ktoré formujú naše myslenie viac, než si pripúšťame. Či?

(Podľa iných ľudia písali na steny a zdieľali obrázky mačiek už v starovekom Egypte, však.)

Denne trávime minúty – hodiny formulovaním svojich myšlienok, zážitkov, dialógov do skratkovitej, údernej formy statusu. Kalkulujeme, čím získame lajky – humorom, či dojemnou plesňou piesňou? Alebo zmenou relationship statusu? Fotkou špenátových tagliatele, ktoré sme spratali na obed? Cynizmus vs. naivita? Vyberte si múdro. (Dajte pozor, aby tá porcia cestovín nebola drevorubačská, nosí sa minikôpka jedla a tri zelené lístky pokvapkané figovým octom. Tak aby ste neboli za pažravca.)

Pred niekoľkými mesiacmi som bola na svojom statusovaní závislá. Všetko, čo sa mi stalo, som si predstavila v riadku modrobielej stránky a zvažovala, či a kedy sa podeliť so svetom. (Ihneď, alebo za tri minúty? A čo ak mi napadne lepšia pointa?) Potom som si dala limit (Robili to takmer všetci; tou dobou bolo módne si účet demonštratívne deaktivovať na dobu určitú, ako nejaký sociálny pokus. Akoby to niekoho zaujímalo, však.)

Ten limit bol jeden status denne.

Najprv mi šklbalo prstami, ako veľmi som chcela ukázať svetu zoznamu tých ľudí, aká som inteligentná, podnetná, vtipná, sarkastická, aký mám nadľad a skvelý vkus. Táto fáza choroby prešla relatívne rýchlo.

Ani neviem ako, no prestala som rozmýšľať v statusoch a opäť uvažujem vo vetách, odstavcoch, dialógoch so sebou samou. Viete si predstaviť, aké je to príjemné a oslobodzujúce?

Niekedy, keď si tak samožersky scrollujem po vlastnej stene, sa chytám za hlavu nad tou prehliadkou idiocie. To bola tá moja sebaprezentácia? Radšej už budem ticho. Napokon, už mi aj tak skoro žiadne skvelé, úderné frázy nenapadajú.

(A čo vy? Lajknete mi tento článok, vy skupáni?)

ImageObrázok som nakradla na facebooku.

Katalogizácia nádeje 2014


Tento rok konečne zmením svoj život.

Nie, neprestanem jesť (ani v noci), nezačnem držať diétu a pravdepodobne ani nezačnem cvičiť (ani na klavíri, bohužiaľ).

Tú radikálnu zmenu docielim tak, že sa presťahujem na iný kontinent.

A budem žiť, ako ja chcem. Budem mať veľa skvelého sexu, budem chodiť viac tancovať než piť, no tiež sa budem viac oddávať omamným látkam a alkoholickým nápojom. Budem veľa pracovať.Pravdepodobne budem chodiť viac do prírody.

Na nepodstatné veci sa vykašlem, budem sa obliekať extravagantnejšie (začala som hneď dnes tým, že som si dala modrobiele pásikavé gate a šál v žiarivých farbách kolumbijskej vlajky), aby som nezapadla v dave krásnych žien a viac sa flákať. A vykladať si nohy na stôl a nebudem nosiť opätky a hotovo. Budem veľa čítať a menej sa trápiť. (A nebudem, nebudem a nebudem sa cítiť previnilo kvôli mojim rodičom. Môj život, moje rozhodnutia.)(Ale zase nebudem úplný zmrd a budem im pravidelne písať.)

Zbavím sa slovenského negativizmu a nebudem viesť morózne reči.

Začnem tým, že v nedeľu odletím do Indie.

ImageObrázok som nakradla na internete.

Dysfunkcie a paradoxy


Neviem hrať na gitaru. Neviem obsluhovať mikrovlnku ani komplikované kávostroje. Neviem robiť miešané drinky, neviem si zapamätať tváre a mená, ani ich kombinácie. Neviem sa orientovať v mapách a strácam sa v cudzích mestách rovnako ako doma. Neviem sa elegantne zapojiť do small talku. Neviem byť prirodzene veselá ani žoviálna. Neviem zároveň spievať a hrať na klavíri a vlastne mi to nejde ani oddelene. Neviem sa pri spievaní pekne usmievať. Neviem rozprávať nahlas. Neviem poriadne šoférovať a vôbec neviem parkovať. Neviem rozprávať vtipy. Neviem byť stručná. Neviem rýchlo vyšplhať na strom, ani urobiť špagát.

Neverím na fixné rozdelenie vecí v živote na dôležité a nepodstatné. Verím v slobodu. Verím, že jedine srdce je väčšie než vesmír. Verím, že kedysi boli na svete len ťažní vtáci, ktorí hniezdili v korunách stromov a rozprávali im príbehy z diaľav, verím, že niektoré stromy a niektorí vtáci sa zmenili v ľudí a zabudli na svoju minulosť. Verím, že nepotrebujem krídla, pretože mám nohy. Verím, že v kine sa možno cítiť rovnako ako v kostole.

Mám niekoľko jazykov a každý z nich bozkáva inak. Viem rozprávať, no neviem, čo povedať. Viem, že existuje všetko a nič zároveň, že v papierovom farebnom vejári žije duch vetra. Že hodinový strojček imituje srdce, že žena má aspoň toľko životov, koľko má topánok. Viem, že telo je chrám a milovanie modlitba, že skutočný orgazmus je osvietenie a rozhrešenie zároveň. Viem jazdiť na motorke a viem dlho mlčať. Viem, že láska k múdrosti je pasca a láska k ľuďom chôdza po lane.

* * *

Ako mi tieto veci môžu pomôcť nájsť si prácu?

Babylonia


Chérie sa ma raz spýtala, či je pre mňa nejaký rozdiel v jazyku, v ktorom mi muži vyznávajú lásku. Či je to iné po slovensky a po anglicky či španielsky.

Nad otázkou som rozmýšľala toľko, až som zabudla odpovedať.

Popravde, po slovensky mi nikdy nikto lásku nevyznával. Ak teda nerátam Mareka M. zo škôlky, s ktorým som si dala prvú pusu (viac menej z donútenia, mali sme postele pri sebe, on ma ťahal za pyžamo a vyplazoval na mňa jazyk, tvrdiac, že to videl v telke) a Robka A. z druhej triedy, ktorý mi nosil náramky a kresby kačičiek (ešte ich mám niekde odložené) a ktorého som tvrdošijne odmietala. Pozdravujem, chlapci, škoda, že to nevyšlo.

Zaľúbil Zahľadel sa do mňa bárskto, no väčšina z nich mi skôr skladala komplimenty, než by vyrukovali s nejakým závažným vyznaním. Robili to po anglicky, po nemecky, po slovensky, ale ozaj hardcore to bolo len po dánsky a po španielsky.

Ja osobne ako linguofilica, ako ma volá Novio, sa rada rozprávam vo všetkých možných jazykoch a aj v posteli prepínam aspoň medzi tromi variantami.

Občas sa mi stáva, že po mne niekto chce rozprávať francúzske nežnôstky. (ale s Francúzom som nič nemala) Neverili by ste, aký fetiš na francúzštinu chlapi majú…

Vo všeobecnosti mojich zahraničníkov rajcuje, keď hovorím po slovensky, prípadne zasnene rozprávajú o mojom sexy prízvuku. (Vtedy si vždy poviem, sakra a ja sa tak snažím o dobrú výslovnosť!) Ja si občas predstavujem, ako raz niekomu poviem s prerývaným dychom, že “mám strašnú chuť na tvarohový koláč” alebo nejakú podobnú somarinu – bohužiaľ, ešte som sa na to nezmohla, raz som sa už už chystala, ale musela som sa strašne smiať a potom vysvetľovať, že to nie je kvôli veľkosti prirodzenia alebo technike. (No a čo, ja tiež nekrútim hlavou nad vašimi prapodivnosťami…)

Mne sa napokon tiež páči mäkký hispánsky Noviov prízvuk a to sa mi veru s nezainteresovanými stranami nestáva. Ale aby som pravdu povedala, jazyk nie je až taký dôležitý; črty a výraz tváre, tón hlasu, oči, to skôr. Po anglicky alebo po španielsky. Aj keď niekedy si v posteli v duchu prekladám do slovenčiny, z nejakého dôvodu mi to znásobuje vzrušenie.

Totiž, po slovensky vie Novio povedať len: “Daj mi pusu, miláčik.”

Takže tak nejak.