Životné osudy, boj proti prudérnosti a elegantné existencie


Ako si tu tak sedím, ďatlujem, popíjam nelegálny rum a ignorujem skučiaceho psa (ona by najradšej bola stále vonku, ale to potom kedy mám pracovať blogovať?), rozhodla som sa rozpovedať vám ďalšiu príhodu z môjho prapodivného života tu v Bogote. Prihodím aj niekoľko motívov, ktoré by som zoči voči nikdy rozvíjať ani nezačala. Takže ak o mne nechcete vedieť všetko, choďte si čítať radšej iný blog, lebo my sme tu úprimní.

Ten nelegálny rum vás určite zaujíma, takže tým začnem. Tu u nás sa rozhodne neoplatí kupovať rum v obchode, pretože dane sú tu vysoké jak šlak. Neoplatí sa ani kupovať shoty v bare, pretože tam je 70% chlastu pančovaného a niekedy sa aj priotráviť môžete. (Pamätáte na českú metanolovú krízu?) Oplatí sa ísť do nelegálnej predajne, kde vám predajú alkohol bez daní (rum “Abuelo” – “Dedko” stojí asi 9 dolárov, teda 7 éčiek, Baccardi, či koľko céčiek tam mám pichnúť, len o dva doláre viac – no nekup to!) a značkový. Ten rum by v normálnom obchode stál asi 35 dolárov. Takže morálku za klobúk a šup tu na podpultový trh pri cintoríne!

Ďalšia vec, ktorá mimochodom ohľadom Kolumbie nie je až tak fasa, je to, že všetko zelené zlato je tu indica, ktorá má narkotické účinky. To je výborné pre pacientov s bolesťami, ale na párty je to poněkud neželané. Ja mám síce z toho celkom rauš (aj halucinácie, čo je ojedinelé), ale za tú ospalosť neviem či to stojí – včera sme si ráno zapálili a ja som bola odrovnaná na celý deň – prespala som asi deväť hodín. Takže kým drahý nedonesie nejakú sativu, dámy a páni, nefajčím. Teda nie. Fajčím iba pred spaním. Novio sa s touto myšlienkou pozoruhodne rýchlo stotožnil, ale to len preto, lebo si myslí, že mám nábeh na schizofréniu. Ja si myslím, že som len celkom bežne bláznivá. Navyše som minule čítala, že súvis medzi trávou a urýchleným rozvojom schizofrénie nie je až tak stopercentný, ako sa pôvodne myslelo.

Ale to je jedno. Ďalšia vec. Odkedy som začala brať antikoncepciu (nízkohormonálnu), mám zníženú chuť na sex, čo je poněkud na obtiaž. Niežeby som si to neužila, alebo nedosiahla orgazmus (som vám vravela, že toto bude otvorený článok!), ale chápete, až tak sa mi nechce. (Ak to nechápete, totálne vám závidím, lebo aj ja som to tak predtým mala!) Takže, prosím, solicitujem vaše zaručené a osvedčené rady, babské recepty, návody, odporúčania na tabletky a drogy s afrodiziakálnymi účinkami. Zatiaľ sme si na otestovanie kúpili viagru, lebo tá spôsobuje zvýšené prekrvenie pohlavných orgánov a to aj u žien. (Šetríme si to na výročie.)(Akože to sme chceli vyskúšať už keď sme sa stretli, lebo ani jeden z nás nikdy viagru nebral, ale nejako sme nestihli.)

Inak máme v pláne len návštevu stánku nemravnosti – nie, nejdeme do bordelu, ale dostali sme v meste papierik s reklamou na také to miesto, kde si zaleziete do izbietky a púšťate si porno. A hoci náš stupeň intimity je úctyhodne vysoký (akože štíme spolu v sprche, ďalej už sa asi ani ísť nedá…)(no a čo, každý ští v sprche a sprchovať sa spolu aj šťať v sprche je ekologické. Navyše, je to naša sprcha, tak čo sa staráte!)(Ale ak plánujete prísť na návštevu, nebojte, pre návštevy máme druhú kúpeľnu.), porno sme spolu ešte nepozerali. Ja si myslím, že to nie je veľmi vzrušujúce, ale bohovsky ma zaujíma, ako vyzerajú ľudia, čo na také miesta chodia. Mám taký drobný predpoklad, že sa tam akurát tak schuti zasmejeme. Viete, dlhodobé páry musia vymýšľať stále nové a originálne formy obveselenia, aby sa nezačali spolu nudiť, no a v lunaparku už sme boli. (O blowjobe na ruskom kole už som vám rozprávala?)

*Inak ako som si tak preklikla na facebook – všimli ste si, že Obama ošedivel?

Posledný príbeh – v utorok sme vyliezli z brlohu a šli do zona rosa – ružovej zóny. Nie je to bohužiaľ žiadne hniezdo neresti, je to iba fancy barová zóna, kam chodia prachatí stretnúť iných prachatých, s ktorými by mohli chodiť na večere na 150.000 pesos za jedno jedlo. My sme sa tam vyskytli, lebo v jednom bare bol language exchange event – dozvedeli sme sa to zo stránky couchsurfingu. Ja už som skoro zabudla rozprávať po francúzsky a tak som reku že idzme si trocha pokonverzovať. Vlezné o šiestej zdarma, podnik narvaný, hudba nahlas, akože na rozhovory nič extra, ale akože dobre, akcia na pivo dva kusy za cenu jedného, takže naše deravé vrecko to až tak neožobračilo. Poviem vám, samí košieľkoví a blúzkaté, všetci super elegantní a distingvovaní jak riť. Rozpovedala som náš príbeh lásky asi desiatim ľuďom, pretože obviously, ja som tam bola najexotickejší zjav – v tomto prostredí totiž ani čierna Haiťanka s obrovským afrohárom nie je žiadna exotika, však. A samozrejme, nikto nechodí do Kolumbie len tak. Väčšina ľudí bola na študijnom pobyte alebo čo vo Francúzsku a rozprávali velice rozkoš(ate)ne – dve mladé ženy, s ktorými som sa rozprávala, mi so smutným povzdychom povedali, že Francúzi smrdia a sú egoisti a že oni tam veru na mužov šťastie nemali. Pri tých slovách sa nádejne rozhliadli po okolí, lebo očividne prišli uloviť gringa – neúspešne.

Spomenula som, že ten môj je inžinier – to ste mali vidieť tie majáky v očiach! Keby môjho Novia tieto dve Blúzky videli, iste by sa ani na drink pozvať nenechali. A taký je život, nič nie je tým, čím sa zdá.

Potom sme vylézli a hľa, pred barom (v utorok!) šora ako za komunizmu na pomaranče a vlezné zrazu 20 tisíc. Viete čo, môj bežný nákup v potravinách stojí zhruba 7000. Tak si zrátajte. Pokonverzovali sme ešte chvíľu s dákym mladým, čo sa pristavil, či nemáme trochu trávy na predaj (nemali sme, ale podelili sme sa), podarovali naše modré vstupné pásky a domov išli autobusom.

A teraz, vážení, idem venčiť toho psa.

I write.


Pravdepodobnosť, že sa stretnú dve nuly, nie je práve vysoká. (To tvrdím napriek tomu, že o počítaní pravdepodobnosti viem hovno.) Novio tvrdí, že keď opakuješ, že sa niečo stane, znižuješ tým pravdepodobnosť, že sa to udeje naozaj. Asi na tom niečo bude, pretože už mesiac chodil celý nervózny, že nám zvolia za prezidentu ďalšieho fašistu (žiadna sranda, je tu kopa nasprejovaných hákáčov…jeden by neveril, že miešanci môžu veriť takej blbej teórii) a hovoril to pri každej príležitosti. Novio je vášnivý matematik (ehm) a o tejto pravdepodobnostnej slučke dobre vedel. Fašista prehral, my sme si vydýchli, z krajiny zatiaľ neutekáme. (To nie som akože ironická hyperbola, to akože vážne, hrozila vojna. S Venezuelou, s Ekvádorom, prípadne občianska. A pracovné nedele tiež hrozili!)

A ja? Som nula. RH+. Novio je 0 rh-. To je náhodička, čo?

Inak vody plynú pomaly; ročné obdobia sa nemenia, pretože tu nič také nie je. Menia sa moje levely hormónov. Prvý mesiac na antikoncepcii som preplakala, druhý premelanchóliovala a tretí sa konečne začínam zase cítiť ako to staré dobré ja, ktoré vám tak chýbalo. Niežeby som nemala čas písať, lebo čas v skutočnosti neexistuje a tak ho má každý toľko, koľko si sám dopraje, ale viac ma zaujímali iné veci – pusinkovanie, posielanie životopisov, venčenie psa a gazdovanie.

Kolumbijská strava je mastná a ťažká, ale my žereme samé zeleniny – ibaže večer, lebo keďže muž chodí z práce za tmy, milujúca žena čaká so starostlivo pripraveným pokrmom a vyleštenými podlahami. (Muž pre zmenu vstáva ráno a pripravuje žene sandwich a jabĺčko na obed, prípadne praženicu na raňajky a keďže ho pred nedávnom vypeskovala, aj riady umýva a kuchyňu čistí. Teda, do určitej miery. Na sporák ešte nedošlo.) Každopádne výsledok večerných lukulských hodov je ten, že nám rastú bruchá a druhé brady. Keďže ani jednému z nás nikdy netrčali lakte a kolená v ostrých uhloch, nie sú to príliš drastické zmeny. Milujúco sa hladkáme po pupkoch a bezstarostne ďalej konzumujeme dezerty s karamelom z miestnej panadérie.

To je nuda, čo?

Ale sťažovali ste sa, že málo píšem. Šak veď aj hej. Lenže mňa teraz zamestnávajú túžobné myšlienky na práčku. Už máme vybratú, už len aby výplata prišla.

A našla som si prácu. Takže mám teraz pracovné víza na ďalšieho pol roka – nevýhoda je, že budem musieť pracovať (celkom som si navykla šunky váľať a lelky chytať), výhoda, že budem mať opäť aký taký sociálny život. Predpoklad bol, že začnem budúci utorok (v pondelok je sviatok, jipi jej), ale keďže je piatok poobede a sľúbené materiály ani adresy ani nič ešte nedodali, termín sa zrejme posúva. Hádate správne, ako každý cudzinec, aj ja som si zohnala jazykovku. Keď som si prečítala zmluvu, skoro som si oči vyočila, aká bola nevýhodná – to som vyrozumela aj so svojou chabou španielčinou. (No dobre, už nie je taká chabá.) Strávila som deň a pol čítaním a počítaním odvodov (už som spomínala, že v Kolumbii nikto nie je zamestnaný, lebo tu samá živnosť kam oko dovidí?) a potom, už celá riadne nasrdená a zmierená s tým, že takú zmluvu nech si strčia za klobúk, potláčajúc zlostnú slzičku, lebo som strávila päť dní na školení (neplatenom) a oznámila rodine, že Krista, áno, už mám konečne prácu a odrazu to vyzeralo, že z toho nič nebude, som napochodovala do kancelárie koordinátora a vyjednala také zmeny, že dovidenia. Novio tvrdí, že tu na zmluve veľmi nezáleží, lebo väčšina vecí sa rieši ústnou dohodou, ale ja zase nie som včerajšia, ba ani z jahody som nespadla a také že v prípade, že “keď sa neodučí lekcia, učiteľ uhradí 30% sumy, ktorú platia žiaci za hodinu”, to teda nech sa láskavo pojebú! Takže som ešte ani nezačala pracovať a už mám valnú nechuť k môjmu novému, ehm, zamestnávateľovi, ktorý ani technicky nie je môj zamestnávateľ, ale môj klient, keďže som zase živnostník a odvody and shit si hradím sama.

Už som sa prihlásila do dôchodkového systému. Som o krôčik bližšie k smrti.

A tu to radšej ukončím.

 

Revival


Ak ste si mysleli, že katastrofické predpovede došli naplnenia a ja už medzičasom hrdlačím v bordeli (a tešili sa na pikantné príhody kolumbijskej prostitútky-bloggerky), asi vás sklamem. Po mesiaci v Bogote konštatujem, že:

– život vo veľkomeste sa mi hovadsky páči

– je dobré mať cestovné poistenie a ešte lepšie je, keď sa vám podarí ochorieť ešte kým ste turista

– aj v Kolumbii (na súkromnej klinike) sa vám dostane dobrého ošetrenia – to zahŕňa napríklad aj ploskú telku a zle nadabovaný film o Ferrariovcoch pre ľudí v čakárni

– kolumbijské LSD stojí za starú belu

a iné pikošky.

Napríklad dnes (lebo zajtra je sviatok práce a teda voľno – lenže ja nemám prácu a tak mám voľno stále, takže ma to až tak nenadchýňa) je voláka žúrka dákeho časopisu, lebo ja neviem čo a keďže Novio je kamoš s voľakým odtiaľ, ideme na žúrku časopisu. Všeobecne všetci Noviovi kamoši sú voláki umeleckí – hudobníci, maliari a odevní dizajnéri, ktorí nám radia, ako nabatikovať záclony.

Aby ste si ale nemysleli, že žijem životom bohéma (iba sčasti), dodám k tomu, že minule nám vypli plyn, lebo minulý nájomník nezaplatil zloženku, podchvíľou nám vypadáva elektrina (a s ňou internet, ale tie už sme zaplatili) a dnes som zaplatila namiesto našej vody susedovu. (My sme byt 112 vo vchode 3 a sused je byt 312…a poštu si vždy treba vypýtať na vrátnici.)(Hej, máme vrátnicu, strážia si nás ako oko v hlave.) Hádajte, kto vyberal poštu, keď nám dali tú nesprávnu zloženku…ech.

Nervy mám!


Moja hladina adrenalínu siaha po strop a čochvíľa vyrazí dieru do strechy ako nejaký emocionálny gejzír. Mám podozrenie, že som zabudla zbaliť niečo dôležité, lebo v batohu mám ešte stále miesto. (Ale čo? Mám spacák, stan, saténový župan, podväzky, aj depilátor, tak čo to môže byť?!) Každých päť minút si pripomínam, že mám ešte v chladničke antiku. Lepšie povedané, stoh antiky v navlhnutých krabičkách, lebo v chladničke sa na zadnej stene zráža voda. Vďaka bohu za tie príroduvraždiace nepriedušné plastové vrecúška.

Liečivá som nadžgala do kozmetickej taštičky kabely a napokon ich nebolo až tak veľa, to len tie krabičky majú veľa vzduchu.

Pretriedila som staré kokotince zakladače a vyhodila kopu papierov; všelijaké výsledky vyšetrení s nápisom “Odniesť kožnej lekárke”, listy o prijatí na gymnáziá, vysokú, do kúpeľov, o prijatí prihlášky, zdvorilé odmietnutia prijatí na gymnáziá, bankové výpisy spred štyroch rokov, letáčiky o možnostiach kreditných kariet, návody na samovyšetrenie prsníkov…dokonca aj výsledky Monitoru 9 (!) a nejaký diktát.

Stihla som sa rozlúčiť s celou rodinou (fajn, tak okrem jedného bratranca) a vyobjímať väčšinu kamarátov.

Nestihla som spratať klavír, rozlúčiť sa s L., ani nechať si nafotiť akty. (Som chcela a myslite si, čo chcete. Dúfam, že sa v Kolumbii príliš nevyžeriem, ako mi sústavne hrozí moja drahá mať.)

Mám nervy. Nemôžem spať. Čo musím ešte urobiť?

One bright moment


Image

Môj študent bol na seminári šamanizmu. Nič nezažil, nič nevidel. (Vraj je príliš pevne zakotvený v realite.) Tiež si myslím, že niekedy je lepšie isté veci nepoznať. (Napríklad sám seba?) Pohodlíčko, chápete.

Navyše, bez omamných látok je dosť ťažké dosiahnuť želané stavy mysle. Som počula. Nikdy som nič nevidela, keď som sa o to práve snažila. Vraj treba veľa snahy na to, aby človek pochopil, že snaha je zbytočná.

Čítam si Učenie dona Juana a vravím si, kurva, ten peyotl, to musí byť niečo. Niekto nejaké skúsenosti?

Podľa etnografov údaje v tej knižke vôbec nesedia, ale nie je to napokon jedno? …dnes akosi nemám čo povedať.

Večerné správy


I.

Chcela som napísať: posledný, s kým som sa vyspala, kým som stretla Novia, mal iniciály PS. Potom som si uvedomila, že som na niekoho zabudla. Ten niekto – v posteli bol nanič a ešte aj pointu mi pokazil.

II.

Keď nabudúce budete namiesto seminárky písať kokotiny na blog, možno vás uteší, že niektorí trávia čas napríklad natáčaním videí o špecifickej konštitúcii panenskej blany: klik.

Zaujímalo by ma, čo v USA robia na biológii; myslíte, že im púšťajú aj takéto? Lebo viete, multimédiá na hodine, to je dnes free&cool&in.