Milí čitatelia (ak mi teda ešte nejakí ostali),
zhlboka sa nad(ý)chnite (aj ja sa) a ideme na to. Teda ja idem zajtra na San Andres a vy si asi budete škrabať pupok, alebo čo iné slušní ľudia robia v jarnú nedeľu.
Poskytnem vám včul v skratke pomyselný prelet nad kukučím hniezdom (som trochu dyslektická, tak dúfam, že to bude zrozumiteľné a navyše mi vynecháva klávesnica) a tým myslím udalosťami posledného storočia, o ktoých som sa zabudla zmieniť. Prd zabudla, keď sa riadne zamestnáte, začnete platiť dane a riešiť gynekologické problémy, ani vám neostane toľko voľného času na blogovanie o kokotinách.
Poďme na vec. Minulý rok v auguste som si konečne našla prácu (a aj mi zaplatili, chápete, to je tu úspech) v škole. Ako francúzštinárka. Vlastne som učila predškolákov, ale tu v Kolumbii také niečo ako detstvo vôbec neuznávajú, posadia dvojročné deti do lavice a tlačia do nich šesť hodín denne matematiku, španielčinu, angličtinu, francúzštinu, prírodné a sociálne vedy a obed. Zo školy ich vypustia o tretej, kedy dýchavičné školské autobusy rutinne vyrážajú do ulíc Bogoty a načínajú poobednú zápchu. Nechcite si predstaviť, koľko hodín denne majú stredoškoláci.
Popojedem podruhé. Ja som vždy chcela byť učka, takže som sa úprimne potešila, keď som získala lukratívne zamestnanie v prominentnom vzdelávacom ústave (fakt to bol ústav – sme tam boli fakt jak takí pacoši, ani vychádzať z areálu sme nemohli) a so slušným platom – aj uniformu som prežrela, lebo čo iné mi ostávalo, aj keď mi ju strhli z platu tie kurvy. A bola fakt škaredá, jak domček v prérii. Hanbila som sa prvé tri mesiace na ulici niekomu aj do očí pozrieť, ale potom som si zvykla a na každého, kto čumel, som vyzývavo a nenávistne zazerala.
Ako vám to tu píšem, som čerstvo slobodná (minulý týždeň som dala výpoveď a už od stredy nerobím) a velice si to užívam (a môj frajer tiež, lebo už nemusí počúvať náreky o práci a znášať stresové výkyvy). Akože, práca to bola super, deti sú super (biologické hodiny tik tik tik nie sú až tak super), našla som si tam konečne kamošky (kolumbijské ženy sú téma na samostatný článok), na vstávanie o 5:40 som si zvykla a praktikujem aj vo voľnom čase, aj na pracovný čas od 7:30 do 17:00 bez prestávky, lebo ani na obede nemáte nárok na voľno, musíte učkovať a tváriť sa, že vám nie je srdečne u riti, či Pedro zožral poliefku alebo ju len vylial pod stôl, ale na fašistický režim, kde nemôžete vyliezť z areálu školy a furt vám prijebaná telocvikárka nazíza do kabinetu, že čo robíte, aby vás mohla dobre ohovoriť v riaditeľni, tak tieto lahôdky mi ozaj chýbať nebudú.
Sorry za moju popletenú syntax a otrasný literárny free-style, ale už je to minimálne 40 piatkov, čo som nič porádne po slovensky nevypotila. Je to tragédia, hovorím piatimi jazykmi (sa mi už ani do úst nezmestia) a ani jedným poriadne. A poondila sa mi klávesa s dlhým ypsilonom. Nehorázne. Tento počítač pojebaný nemá ani dva roky a už sa na ňom všetko kazí, prvá zamávala na diaľku sieťová karta (píšem vám tu len z milosti božej, lebo môj muž mal jednu na usbčku, to ja by som na to neprišla, že sieťová karta sa dá kúpiť na kľúči, no ale veď dobre, od toho sme dvaja, aby sme sa týmto drsným svetom nemuseli pretĺkať osamotení a v ľútostivej izolácii našich nedostatočných znalostí. Ja viem zase čo to o anglickej gramatike, nemyslite si, že som úplne blbá. Ježiš, zase som odbočila od témy a bez smerovky.) a včul dlhé tvrdé y. Tak diky. Najradšej by som ním plesla niekomu o hlavu. Tým počítačom. Tomu, čo mi ho predal.
No a čo jako? Jáj. Na učkovaní je očividne najlepšie to, že máte platené prázdniny. Ale aj najhoršie, lebo vtedy majú prázdniny úplne všetci, takže je to high season a všade je hlava na hlave, najmä v Karibiku. A keď máte prázdniny a bývate bežne v Bogote, to si píšte, že hneď prvý voľný deň vyštartujete na pobrežie. Ak teda zoženiete posledný lístok na predražený autobus, nedajbože milionársku letenku.
A čo inak? No, vydržala som aj pracovať, aj som sa kurevsky veľa naučila (né jak na brigáde) a ani ma nevyhodili ako podaktorých, dokonca sa tvárili smutne, že odchádzam (aj keď niektorí to určite tento piatok oslávili, najmä moja jebnutá supervízorka) a že chceli, aby som s nimi pracovala aj budúci rok. No, dikičko, povedala som ja, ale moja sestra sa vydáva (pičovina, ale nechcela som tvrdiť, že mi umiera babička, aj keď to je náhodou pravda) a budúci rok chcem dokončiť magisterské (to je tiež pičovina, nechcem, ale urobím to, lebo viete, ako sa veci majú, s bakalárom si každý riť vytrie, a to akože s vami osobne, ne s vaším papierom), takže prášim na rodnú hrudu hneď a zaraz a návrat je v nedohľadne.
V skutočnom svete idem na ostrov San Andres, potom koncom mája do Californie a odtiaľ dolu do Mexika a smerom naspäť do Kolumbie, kde sa v júli zrazím s mojou Schwester a jej frájom. To bude. Z nejakého dôvodu sa s nami rozhodla cestovať aj pani matka (moja svokra), ktorá je síce super, ale ak máte aj vy super svokru, určite viete, koľko entuziazmu je asi tak v spoločnej dovolenke s vašou sestrou, frajermi a ňou. Kriste pane. No, na druhej strane, s rodinou akú mám ja som si radšej zahryzla do jazyka a zdržala sa poznámok, obzvlášť po tom, čo môj dúfajme nastávajúci vyhlásil, že cestovať s jeho mamou je úplne popiči. Podľa mňa si aj tak domyslel, ale aspoň sme to nerozpitvávali, božechráň. V Južnej Amerike sa radím do matky neobúvať, nech by to bola aká chce semetrika, lebo to sú len problémy pre vás.
Na rodnú hruď sa chystám až v polovici septembra a to s neveľkým nadšením. Niežeby som chcela niekoho uraziť, ale čím dlhšie som preč, tým menej mi všetci a všetko chýbajú. Občas mám také tie záchvevy, ale chápeme sa. Alebo nie? To len ja som taká sketa? Ja si aspoň priznám otvorene a na rovinu, že po troch mesiacoch budeme mať zase všetci všetkých akurát tak po krk, obzvlášť rasistických tiet, antisemitských babičiek a premúdrelých bratancov a ich nenarodených aj narodených detí. A trápnych fotiek s prvými topánočkami na facebooku. Čo si neuvedomujú, že to nie je na facebook, ale na facepalm?
V poslednom odstavci zabilancujem a udelím nevšednú radu do života. Po roku spoločného spolužitia viem, že najdôležitejšia vo vzťahu je trpezlivosť a uznať vlastnú chybu (čím partnera v dnešných dňoch nadbytku potešíte viac než pelendrekom s melónovou príchuťou), že pičoviny v dome sa exponenciálne množia (a že dom môžete pokojne zariadiť nábytkom zo smetiaka – docielite tak híkanie návštev, že “Tvoj byt je taký umelecký!”), že nie všetky vzťahy vydržia a že rozchody dobrých priateľov niekedy bolia skoro tak ako vaše vlastné. Že úprimnosť je preceňovaná, najmä keď sa jedná o cenu šiat, koré ste si kúpili minule v centre, že každá z nás je niekedy bojovníčka a inokedy fiflena, len mužom stále nedochádza, že nemôžeme byť stále napružené jak Xena, lebo niekedy treba byť aj za peknú krehotinku, aby sa oni mohli cítiť ako Herkules, prípadne Kristus Spasiteľ (v prípade, že sa vy správate ako Mária Magdaléna).
A teraz tá rada do života: drogy sú dobré a treba ich vyskúšať a tí čo tvrdia opak, o tom prd vedia. Niežeby som vás nahovárala na heroín a crack a čo ja viem čo nebezpečné, ale ak práve nie ste nastávajúci schizofrenik, dať si sem tam hríbiky či extázu z vás rozhodne blázna ani feťáka neurobí. Dohovorila som, očakávam slavobrány a komentáre.
Fox on the Rocks 